Gumené zemiaky

Gumené zemiaky

„Myslím si, že Boh smrdí. Som presvedčená o tom, že všetko existujúce má svoj pach. Verím v Boha. Nepozerajte sa na mňa ako na rúhača! No rovnako, ako skalopevne verím, že jestvuje, verím aj, že smrdí. Ja ho jednoducho cítim.“
„Podľa mňa ste obyčajná suka!“ povedal pápež.
„A vy ste podľa mňa Luciferov sluha! Nik, kto verí v Boha by sa nesnažil uspokojovať svoje ego tým, že by bol niekym, koho ľudia uznávajú!“
„Ste...“ pápež vytiahne vtáka a zamáva ním na Luciu. „Ste to, kam má namierené tento úd!“
Skočil na ňu a násilne jej začal dvíhať sukňu. Trvalo to asi dve minúty. Lucia sa nedokázala ubrániť. Keď mala sukňu zodvihnutú, pápež jej roztrhal nohavičky a vopchal do nej vtáka. Lucia zakričala. A kričala ešte kopu nocí.
Toto mi nikto nikdy neuverí! Toto bude moje slovo proti pápežovmu...kurva!
„Aaaaaaaaaaaaaa!“
Chcela sa brániť, ale nemohla. Pápež bol silnejší, bol to chlap ako hora. Meter deväťdesiatsedem, stoosem kíl. Bolel ju chrbát z toho, ako sa čuškala po zemi vždy keď ho do nej pápež zarazil.
Vystriekal sa a reval pri tom ako medveď.
„Toto si zaslúži každý, kto urazí nášho pána!“
Chvíľu na nej ležal, potom ju začal otáčať. Bola unavená. Nedokázala pohnúť ani obočím. Pápež ju otočil a ľahol jej na chrbát. Zaplakala. On nepočúval. Vrazil jej ho hlboko do zadku. Nedokázala ani zakričať, len potichu plakala...

Zobudila sa v mláke potu. Jej posteľ bola úplne premočená. Mala dokonca pocit, že to nevydržal jej mechúr. Vstala a bežala do sprchy. Sprchovala sa a plakala. Plakala a sprchovala sa. Keď sa cítila čistá, vypla sprchu, vyšla z vane, dala si uterák na vlasy a začala si utierať zvyšok tela. Začala na krku, potom prešla na ruky, z rúk na prsia a rebrá, potom na boky, zadok, stehná, lýtka a chodidlá. Nakoniec si utierala obrovské brucho. Zdalo sa jej, že ho má, aj na deviaty mesiac, príliš veľké.
Odkedy sa jej stala tá vec s pápežom, nikam nevychádzala. Stále bola doma a keď neplakala, tak varila a keď nevarila, tak utierala prach, a keď neutierala prach tak spala. Občas si po tme sadla do kúta a preklínala všetko a všetkých.
Nakupovať jej chodila jej sestra Lin. Lin trpela downovým syndrómom. Kupovala jej chlieb, rožky, kurčatá, občas pizzu. Lucia mala, rovnako ako jej sestra Lin, kopu peňazí, ktoré zdedili po otcovi. Ten bol potomok nemcov a mal nemalé majetky. Ak im teda došli peniaze, stačilo si vybrať pozemok z kopy pozemkov, ktoré vlastnili, a predať ho.
Lucia si sadla na pohovku a ticho pozerala do steny. Myslela na toho skurveného pápeža, na ten skurvený život, na tých skurvených ľudí, ktorí chcú stále viac a nemyslia na nikoho iného, len na seba. Spomenula si na scénu z filmu, ktorý kedysi videla.
V tej scéne sa o čomsi bavil chlapík s jeho bývalou manželkou. Rozprával jej niečo, čo sa mu stalo, alebo čo sa mu deje, alebo tak nejak, a tá jeho bývalá zrazu:
„Stále len ty! Ty! Ty! ...A čo ja?!“
Lucii zo toho bolo do smiechu. Konečne po dlhej dobe. Zhlboka sa nadýchla. Cítila smrad. Boh bol s ňou.
„Si kokot, vieš?“ povedala prázdnej izbe.

Musela zrejme zaspať, keďže sa jej podarilo zobudiť sa na zvuk klopania. Bola v župane, ale to nevadilo. Vedela, kto klope.
„Ahoj, Lin, poď ďalej,“ povedala keď otvorila dvere. Lin vbehla dovnútra vlepila jej na líce obrovskú pusu.
„Ňeska som sa zamiuovaua!“ vravela Lin a tlieskala si pri tom. Potom začala hopkať a Lucia bola šťastná, že aspoň niekto je šťastný a to, že ten niekto bola jej sestra, ju robilo šťastnou stokrát viac.
„Je to taky chuapec, tuošku sa podobá na mňa...“
Lin je celá červená.
„...a...“
„No? Vykokci sa, Lin,“ povie Lucia s úsmevom.
„...a chceui by sme sa dneska miuovať, aue nemáme kde a tak by som chceua, aby sme to mohui vykonať tu, u teba...“
Lin to všetko povedala tak rýchlo, že Lucia najprv ani nevedela čo vraví. Potom jej to pomaly dochádzalo.
Takže milovať sa...och!
„Lin, Lin, Lin ... ono je to trošku ťažšie ako si myslíš...“
„Takše ty mi to ňeceš dovouiť? Ja som si mysueua, že ma maš rada...a ja a Karol sa miujeme najviac na svete...puosíííím sestuičkaaaa!!!“
Lin si kľakla na kolená a klaňala sa a kričala to svoje ‚puooosíííím‘ a Lucii neostávalo nič iné, ako dovoliť jej to.
„Okej, Lin. Musíš len vyriešiť, kde budem ja.“
Lin sa k nej rozbehla a začala jej dávať pusy všade možne.
„No teba som uš vybauiua! Ty budeš mať konečne po neiakej dobe uande!“
„Rande? A s kým, prosím ťa? Vieš, že mužov nemôžem ani cítiť...“
„Bude to uande so šenou! Volá sa Nana a je to aukohouička...“
Ach jaj.
„Čo ja viem...rande s dievčaťom... a ešte k tomu s alkoholičkou...“
„Aue ona uš neni aukohouička! Ona uš je vyuečená! A chce len túto noc s niekym sa rosprávať...no ták, nebuť takááááá....ušiješ si...“
„No dobre...“
„Juchuchuchú! Iťem ti nakúpiť!“ Lin vybehla a už jej nebolo.

Večer, pred ôsmou prišla Lin, vyobliekaná ako na ples.
„Vyzeráš nádherne!“ povedala Lucia a vtisla jej pusu.
„Ďakuem! Mám dokonca aj poduesky, ale pšššt!“
„Verím, že to bude tvoj najkrajší večer...kde sa mám stretnúť s Nanou?“
„Nana ťa čaká o uosmej pri mekdonalde. A neboj sa sestuička, nikto ťa nesnásilní.“
„Veď skúsil by niekto,“ Lucia vytiahla z vrecka nôž.
„Maj sa sestuička...“
„Aj ty...“
Vyšla von a pomaly kráčala k MacDonaldu. Trochu sa bála. Bola to jej prvá vychádzka po deviatich mesiacoch. Brucho mala veľké, ale dieťa si nechcela vziať napriek tomu, ako sa do nej dostalo, aj koho bolo. Bude len jej. A bude ju mať rado rovnako ako ona jeho. Kráčala a počúvala svoje kroky.

Pri rýchlom občerstvení zbadala postávať chudú starú ženu. Mohla mať asi tak sedemdesiat a Lucii sa zdalo, že tá žena toho v posledných rokoch veľa nenajedla. Žena mala na hlave červený klobúk s reflexným pásikom.
„Ahoj. Vy ste Nana?“
„Áno. A vy musíte byť Lucia. Lin mi o vás rozprávala. Lin je strašne v pohode. Večné dieťa. Ale správa sa krásne.“
Vošli dovnútra.
Nana si objednala menu a milkshake. Lucia si neobjednala nič. Nemala na nič chuť. Nana sa pustila do jedla. Lucia ju pozorovala a myslela na to, že dáma sa zdá byť v pohode.
„Nemám nikoho,“ začala Nana, keď dojedla. „Všetci buď zomreli, alebo sa na mňa vysrali. Ľudia často serú na ostatných ľudí, aj keď tí si to často nechcú pripustiť.“
Lucia si spomenula na pápeža. Zacítila smrad.
Boh je tu s nami. No... to je výhra.
„Lin mi vravela, že máte veľmi dobrý čuch. Vraj zacítite všetko existujúce. Tak to nazvala. ‚Všetko existujúce‘. Môžete mi vysvetliť, čo to presne znamená?“
Lucia sa pomrvila.
„No, ono to je vlastne už minulosť. Kedysi som cítila všetko, čo som vnímala. Viete napríklad, že každá časť tela má svoj osobitý pach? Oko vonia inak ako koža, koža vonia onak ako nechty, nechty inak ako kosti a tak ďalej. Taktiež neživé veci majú svoje pachy. Väčšinu si neviem zaradiť vôbec k ničomu. Majú pach, aký nič iné nemá.“
Poškrabala sa na chrbte.
„Ale to je už minulosť. Teraz už dokážem cítiť len to, čo všetci ostatní...“
Až na jednu vec...
„Lin mi vravela, že dokážete cítiť aj...“
„Čo také?“
„No...veď viete...boha.“
„Ehm...nechcem sa o tom baviť...prepáčte. Musím ísť.“
Lucia začala vstávať.
„Nie, počkajte! Nemusíte mi o tom rozprávať. A kam by ste chodili? Chcete Lin pokaziť večer?“
Lucia sa posadila. Zatočila sa jej hlava. Nechcela zničiť Linin večer.
„Dobre. Ale sľúbte mi, že boha už nespomeniete.“
„Okej.“

O jedenástej sa Nana s Luciou rozlúčila a šla do svojho jednoizbového bytu v centre mesta. Zobrala si taxík. Lucia šla pešo. Mala to blízko. Bola krásna noc a vzduch voňal nádherne.
Keď už bola pri dome, postavila sa pred dvere a zaklopala. Nič. Zaklopala znovu. Dúfala, že ich pri ničom nevyruší. Tri hodiny by mali stačiť aj začiatočníkom. Stála tam asi päť minút a sem tam zaklopala.
Budem musieť vojsť dovnútra. Prepáč Lin, ak ťa vyruším.
Odomkla a vošla. V obývačke bolo ticho, ale z kuchyne sa ozývali trochu čudné zvuky. Trochu to pripomínalo zápas. Lucii to stlačilo hrdlo. Nevedela čo skôr.
Vletieť do kuchyne? Volať políciu? Ostať tu stáť a čakať?
Zvuky ustali a ozval sa plač. Lucia sa rozhodla, že sa rozbehne do kuchyne. V ruke držala nožík. Vletela do kuchyne a keď zbadala, čo sa tam deje – dialo sa – nôž jej vypadol z ruky. Roztriasla sa.
Lin ležala na zemi na bruchu. Mala roztrhané šaty aj nohavičky. Vedľa jej hlavy ležala maska, znázorňujúca chlapca s Downovým syndrómom. Nad ňou stál pápež a močil Lin na hlavu. Obzrel sa na Luciu a rozosmial sa. Potom sa k nej otočil a omočil jej chodidlá a lýtka. Lucia odpadla.

Zobudila sa nahá v chladnej miestnosti, ruky a nohy mala pripútané k posteli. V ústach mala handru. Začala kričať, ale nevydala ani hlások. Obzrela sa naokolo. Vedľa nej ležal obrovský hrdzavý nôž. Začala panikáriť. Začula zvuk otvárajúcich sa dverí. Obzrela sa za ním a uvidela pápeža, ako vchádza do miestnosti. Pápež mal oblečený biely plášť, na hlave pápežsku čiapku.
„Ahoj Lucka. Počul som akési zvuky a tak ma napadlo, že si už zrejme hore. Ako sa máš? Ešte ti smrdí Boh?“
Lucia začala kývať hlavou zľava doprava a vydávala zvuky.
„Mmmpf!! Mhmhmm!“
„Takže smrdí...myslel som si.“
Pápež zobral do rúk nôž. Postavil sa vedľa Lucie a zahľadel sa na jej brucho.
„Pripravená na pôrod?“
Jedným ťahom jej rozrezal brucho. Lucia sa začala kývať a metať a chcela kričať, ale dlho to robiť nezvládala. Vzdala sa. Cítila nehoráznu bolesť a smrad. Boh bol pri nej a zjavne sa v tom všetkom vyžíval. Lucia sa vládala len prizerať. Ani to však dlho netrvalo. Keď z nej pápež vytiahol obrovského znetvoreného ružového potkana a obrovského tučného švába, povedal im jedzte, a hodil ich na jej tvár, omdlela.