Muž, ktorý rozumel Zemi

Muž, ktorý rozumel Zemi

M A R T I N L A N Č A R I Č

M U Ž, K T O R Ý R O Z U M E L Z E M I


ZOZNAM POVIEDOK:

PRÍHOVOR AUTORA

1/ GAWA
2/ ZVRÁTENÝ ZÁMER
3/ OBOR
4/ SVET PODĽA HENRYHO TRIBUTA
5/ MUŽ, KTORÝ ROZUMEL ZEMI












PRÍHOVOR AUTORA

Vážení čitatelia žánru science fiction.
Máte pred sebou dielo, ktoré – čo sa obsahu týka, v sebe skrýva poviedky, napísané postupne od roku 2003, takže pri ich „kompilácii“ som sa zameral na to, aby nasledovali od najstaršej po najmladšiu, pričom na konci každej poviedky je uvedený približný dátum jej vzniku. Samotné poviedky sa „formovali“ postupne (pričom mnoho záležalo od mojej inšpirácie), takže pre túto antológiu som ich sčasti poupravil, aby bol dojem pri ich čítaní lepší.
Science fiction (čiže „vedecká fikcia“) je žáner, ktorý má po celom svete mnoho verných čitateľov a ktorý je bohato podporovaný i vlastnými fan-klubmi. V dnešnej dobe však tento žáner prerástol do akejsi rozprávkovej formy, v ktorej vynikajú najmä nadprirodzené bytosti, ako škriatkovia, elfovia, draci a podobne. Poviedky v tejto knihe sú však zamerané na science fiction, ktoré sa „písalo“ v druhej polovici 20. storočia a popri technických vynálezoch študovalo i otázku vesmíru a zaoberalo sa i mimozemskými formami života.
Verím, že táto kompilácia vás svojím spôsobom osloví a že poviedky v nej vás nebudú nudiť.
Prajem pekné čítanie.

/Martin Lančarič/









Padol som z milosti
a môj popol je roztrúsený
... už žiadna vášeň a telo
Môj plameň žije,
hoci moje krídla sú zlomené
Ukladajú moje telo na odpočinok

Moja duša dýcha; zmysly mám čisté
ako pri reinkarnácii –
moja duša vydrží

Som späť na Zemi...
duša, tá ma nikdy nenechá odísť


Ozzy Osbourne, BACK ON EARTH
(úryvok z piesne)












GAWA

Viete čo, alebo skôr kto je to Gawa?
Tak to som ja. Moje meno vám môže pripadať zvláštne, ale z toho si nič nerobte. Kým som si zvykol ja na meno človek, tiež mi to pripadalo veľmi zvláštne. Mimochodom – je zbytočné vyzvedať, prečo ja mám meno GAWA a rovnako je zbytočné vyzvedať, prečo vy máte meno ĽUDIA. Odkiaľ však pochádzam, sa zistiť dá, takže... volám sa Gawa a mojím pravým domovom je Salpha, planéta v systéme Contry, kam ste práve vy, ľudia, nečakane prišli a zobudili ma zo spánku. Vlastne, ani mi to neprekáža, pretože som sa konečne prestal nudiť.
Vaši ľudia prišli vziať na Salphu nejaké tie diamanty, ktorých sú tam celé tony, a pri ich hlučnej práci, keď odlupovali steny skál, aby získali nerastné bohatstvo z mojej rodnej planéty, si ani neuvedomili, že ma zobudili. Spal som si pokojne v malej útulnej jaskyni na kraji jednej diamantovej hory, keď vtom sa objavili.
„Rýchlo poďte sem!“ zakričal akýsi statný chlapík so stavbárskou prilbou na hlave a na jeho výzvu sa okolo mňa zoskupilo množstvo ľudí z pracovného tímu zo Zeme. Hľadeli na mňa s vyvalenými očami a vôbec nevedeli pochopiť, kde som sa tam vzal.
„A čo vy?!“ spýtal som sa ja. „Kde ste sa tu vzali vy?“
Akonáhle som použil váš jazyk, takmer od úžasu onemeli. Keď sa mi potom predstavili menami a ja som sa predstavil tiež, začali hovoriť niečo o inteligentnej forme života a ich slová na mňa príjemne pôsobili. Výraz inteligencia vo mne vzbudzoval akýsi príjemný pocit, čo vlastne bola (ako som neskôr zistil podľa vašich slov) lichôtka.
Potom nasledovala konverzácia a ja som musel odpovedať na nespočetné množstvo otázok. Dovolil som si však navrhnúť jednu vec: Odpoviem na všetky možné otázky, ale musia mi sľúbiť, že ma vezmú so sebou na Zem. Samozrejme, že s tým súhlasili, ale mal som pocit, že sa vyskytli i pochybnosti. Jeden z tých chlapov, akýsi Hardy, vyjadril svoj nesúhlas nad mojím želaním, lebo vraj nikto z vás nemôže vedieť, aký som v skutočnosti tvor. A mal i pravdu. Ani Hardy však napokon nezabránil tomu, aby som sa dostal na planétu Zem. Mimochodom, nemal som v úmysle nikomu z vás ublížiť, ale okolnosti nedali inak.

Spočiatku som bol na Zemi vítaný – ako tomu hovoríte vy, ľudia – s otvorenou náručou. Diamanty pochádzajúce z mojej planéty mali odrazu druhotný význam a práve JA som sa stal najdôležitejšou súčasťou návratu pracovného tímu späť na Zem. Každý ma okamžite začal obdivovať a hľadieť na moje tridsať centimetrov vysoké, guľaté, sivou srsťou pokryté telo. Zdá sa mi, akoby to bolo teraz, čo som počul tenký hlas prezidentovej manželky v Spojených Štátoch na akejsi vesmírnej základni, keď sa nado mnou sklonila a nechutným hlasom prejavila svoj názor, otočiac´ sa pritom na manžela, prezidenta: „Aké roztomilé zvieratko! Tie dve malé oči, dve labky hore a dve labky dole! Rozkošné, však, Edward?!“
Keďže ma svojím spôsobom urazila, nútilo ma to reagovať nasledovne: „Prepáčte, madam, ale ja nie som žiadne zvieratko. To, čo ste pomenovali ako časti môjho tela, nie sú žiadne labky, ale ruky a nohy, ako máte vy, ľudia...“
Potom som sa stal senzáciou číslo jeden. Všetky médiá z vašej Zeme sa podujali na (pre mňa) neľahkú úlohu: Navštíviť ma v americkom sneme, kde som bol v podstate ubytovaný, a nadviazať so mnou rôzne druhy kontaktu. Zo začiatku sa mi to nesmierne páčilo, ale postupne som si začal uvedomovať, že je to otravné a príliš únavné. Ako som čoskoro zistil, aj všetci predstavitelia médií boli zo mňa rýchlo unavení a najmä znudení, pretože moje informácie začali byť pre nich nedostačujúce. Išlo údajne o to, že zo mňa prestali mať osoh a to z toho dôvodu, že som im na ich otázky odpovedal len veľmi skromne. Niečo typu: „Volám sa Gawa, pochádzam z planéty Salpha zo systému Contra a mojím domovom je akékoľvek miesto na spomínanej planéte. Na Salphe žijem sám a čo sa týka rozmnožovania, na ktoré ste sa ma už toľkokrát pýtali, nerozmnožujem sa nijakým spôsobom, pretože sa reprodukovať ani nemusím. Žijem, ako tomu hovoríte vy, večne...“
Čo som najviac očakával a čoho som sa i dočkal, bola otázka: „Vážený Gawa. Ja ako prezident Spojených Štátov
Amerických a tiež so mnou predstavitelia parlamentu s niekoľkými vynikajúcimi pracovníkmi a odborníkmi z vedeckého tímu, takže my všetci sme Vás chceli poprosiť, či by ste boli ochotní podstúpiť menší test – takú menšiu lekársku prehliadku, aby sme zistili, ako asi funguje Vaše roztomilé telíčko...“
Samozrejme, že som nesúhlasil. Vysvetlil som im to nasledovne: „Základné informácie o mne poznáte. Dýcham kyslík, ktorý je i na našej planéte; som vysoký asi tridsať centimetrov – teda podľa vašich mier; mám nos, oči, uši, ústa, ruky, nohy podobne ako vy, ľudia; viem rozprávať, spievať, robiť stojky, chutí mi vaše pozemské víno; rád kreslím a čo ja viem, čo všetko ešte. Fascinuje ma ľudská rasa, ale prečo vy žijete tak ako žijete, ma nie že nezaujíma, ale jednoducho vy ste ľudia a ja som Gawa, takže sme vlastne dve odlišné rasy či formy inteligencie. Nedokážem pochopiť, čo ešte chcete o mne vedieť. Ak aj zistíte viac, nezmeníte ma – stále to budem ja, Gawa z planéty Salpha...“
„Iste,“ pritakal mi vtedy prezident a stále sa mi snažil protirečiť. „Budete to Vy, ale pomôžete nám zistiť mnohé veci o Vás a ako odmena bude Váš pobyt na našej planéte, samozrejme zadarmo...“
Po pravde, nikdy pri stretnutí s vami, ľuďmi, som netušil, že ste až takí zaujatí svojou zvedavosťou. Nebyť tejto škaredej vlastnosti, moja návšteva na Zemi mohla byť dokonalým prejavom priateľstva s vami. Bola to však práve zvedavosť, ktorá premenila toto krásne puto na niečo strašné, čomu vy hovoríte nenávisť. Išlo o to, že práve zvedavosť stimulovala vládnych predstaviteľov k tomu, aby ma za každú cenu testovali. Ak nie dobrovoľne, s mojím súhlasom, tak nasilu. A to bolo niečo, s čím som samozrejme nemohol súhlasiť. Vtedy sa začal lov. Lov na mňa. Vedel som, že ak sa nechám chytiť, budú ma trápiť bolesťou a keďže ja som citlivý tvor, ľahko by som povedal všetko možné o sebe a na druhej strane, doktori by tak zdevastovali moje telo, že už by ma asi nik nedal dohromady. Preto som sa dal na útek.
Prezidentovi ľudia boli prefíkaní a strážili ma ako oko v hlave, keď som bol ubytovaný v prezidentskom hoteli Governor. Pred dverami hotelovej izby boli štyria strážnici tváriaci sa ako moji ochrancovia, ďalší strážnici obsadili izby podo mnou a nado mnou, aby som neušiel balkónom či oknami, a ďalšia stráž zaujala miesto vo vstupnej hale hotela, kde bol jediný možný únikový východ. Takže som bol v pasci. Keď som cez okno hotelovej izby zbadal prichádzať prezidentovu limuzínu, jednoducho som spanikáril a v pude sebazáchovy som musel konať rýchlo, aby som stihol ujsť skôr než ma chytia a odvlečú na pokusy. Konať rýchlo znamenalo v prvom rade použiť fyzickú silu.
Štyroch strážnikov za dverami izby na chodbe som zneškodnil rýchlo a hladko: Zlomil som im väzy, lenže na prízemí, vo vstupnej hale, bolo až priveľa ľudí, takže som musel chtiac´ či nechtiac´ použiť svoju tajnú zbraň na sebaobranu – podjazyčnú čeľusť. To bol jeden z dôvodov, prečo som nešiel na testy: Vedci by objavili moju tajnú zbraň a mohli by ju chcieť zneužiť pre svoje vlastné účely. Takže som použil podjazyčnú čeľusť. Verte mi, vážne ma to mrzelo. Prvého som musel zneškodniť strážnika, pretože začal na mňa mieriť služobnou zbraňou a veľa nechýbalo, aby vystrelil. Hlupák! Moja krv by potom mohla ublížiť i nevinným ľuďom, keďže jej obsah je nevhodný pre styk s ľudskou pokožkou, a to som, samozrejme, nechcel. Skôr než teda strážnik vystrelil, moja podjazyčná čeľusť vyrazila obrovskou rýchlosťou vpred a prehrýzla mu krk, aby smrť bola bezbolestná. Keď použijem proti ľuďom svoju tajnú zbraň, je to istá smrť.
Myslel som si, že strážnik bude jediná obeť. Pokúšal som sa rýchlo dostať nejakým spôsobom von, lenže bolo vás, ľudí, na mňa priveľa. Prezidentovi bodyguardi zahájili paľbu, pričom všetkých, čo boli práve v hoteli nevhod, vyhnali von. Vtedy som pochopil, že nemám na výber: Musel som sa vystaviť streľbe, čiže obetovať aspoň trocha vlastnej krvi.
No poviem vám; bol to hotový masaker. Guľky z vystrelených zbraní mi v obrovskom počte prevŕtavali telo ako sito a moja fialová krv začala pomaly prepaľovať predmety okolo seba a taktiež podlahu. Všetko ma strašne bolelo, ale napriek tomu som musel nejako ujsť. Rozbehol som sa proti múru prezidentových ľudí a tí, ktorí prišli do styku s mojou krvou, začali kričať od bolesti; moja krv im prepálila kožu.
Náhle stena ľudí trochu povolila. To bola šanca. Rozbehol som sa smerom von zo vstupnej haly hotela. Vonku na parkovisku bolo ďalšie množstvo ľudí, ktorí na mňa zahájili paľbu. Musel som im vysvetliť jednu vec: „Prestaňte! Nemá to zmysel! Som nesmrteľný! Rany sa mi zahoja a budem žiť ďalej!“
Náhle som sa cítil ako najväčší nepriateľ ľudstva, pretože oni moje slová ignorovali a namiesto toho ma dôrazne žiadali, aby som sa vzdal. Vraj sa mi nič nestane. To, samozrejme, neprichádzalo do úvahy, keďže dobrovoľne ani nasilu svoje telo na pokusy neobetujem. Rozhodol som sa brániť zo všetkých síl.
Paľba neustala a hoci som bol celý dostrieľaný, rany sa zakaždým zocelili a z každej jednej chrasty sa mi vytvárala v tele chýbajúca čiastka krvi. Tí blázni si neuvedomovali, že ma naozaj nemôžu zabiť.
Aj keď pred hotelom stálo množstvo ľudí a boli tam samé zábrany, podarilo sa mi ujsť. Ľutujem, že som zabíjal, lenže bolo to pre záchranu vlastného tela. Za krátky čas pobytu na vašej planéte som sa naučil viesť auto, takže som jedno ukradol a hoci som bol prenasledovaný, nečakane som sa stratil svojim prenasledovateľom z dohľadu. Nenápadne som sa ukryl v akomsi jazere – viete, moje telo pri styku s vodou zmení štruktúru. Jednoducho som bol celý priesvitný, takže i keď prehľadali celé jazero (posledné miesto môjho zmiznutia), čo im trvalo dobré dva týždne, nikde ma nenašli; s vodou som splýval dokonale. Potom sa nečakane a nechápavo stiahli, neschopní vysvetliť si moje zmiznutie.
Takže som ušiel a teraz musím nájsť ešte spôsob, ako sa vrátiť späť na Salphu. Zostal by som rád na Zemi, lebo tu nie je nuda, ale nemôžem... sú jednoducho medzi vami takí ľudia, ktorí mi chcú ublížiť. Napriek ich bezohľadnému správaniu je dôležité vedieť, že JA nechcem byť nepriateľom ľudí...


* * *


„Gawa, môže to byť takto?“ spýtala sa pani Gordonová, pracujúca ako členka obchodno-vedeckej expedície Zem – Salpha.
„Samozrejme, pani Gordonová,“ odpovedal Gawa. „Moju autobiografiu ste napísali skvele.“
„No, diktoval si mi, čo mám písať, takže autorom si hlavne ty sám.“
„Ste milá,“ usmial sa Gawa. Gordonová na to dodala: „Knihu dáme do vydavateľstva a ľudia sa o tebe dozvedia pravdu.“
Gawa sa zdola zahľadel na jej tvár. Aj keď sedela pri počítači, kde vznikal Gawov príbeh, ešte stále to bol značný výškový rozdiel. Gordonová sa naňho pozrela cez pravé plece a milo sa usmiala. Gawa bol nadšený.
„Ďakujem za všetko, pani Gordonová. Keď ste prišli prvýkrát na Salphu a Vás som ako jedinú ženu uvidel medzi toľkými mužmi z expedície, pocítil som k Vám akési sympatie.“
„Je to zvláštne,“ poznamenala na jeho poznámku. „Mám pocit, akoby si mi dvoril. Ja však mám manžela – pozemšťana.“
„Ja viem,“ odpovedal. „Ricka. Aj ten je milý. Pani Gordonová... naozaj nikto nezistí, že som ukrytý vo Vašom dome?“
„Neboj sa, Gawa, nikto. Urobíme to však tak, ako sme sa dohodli. Pri najbližšej expedícii ťa tajne vezmem na Salphu a pre tvoju bezpečnosť sa už na Zem nevrátiš. Celý dlhý let budeš musieť zotrvať v zmenenej štruktúre tela, aby nikto neprišiel na to, že si na vesmírnej lodi. Trocha sa obávam o bezpečnostné predpisy, ale dúfam, že náš plán vyjde tak, ako má...“
„V to dúfam aj ja, pani Gordonová.“
Na chvíľu sa obaja odmlčali, potom Gordonová vstala od počítača a oznámila: „Ty tu teraz potichu počkaj a ja idem zaniesť tú knižku k Meredith.“
„Meredith? Kto je to? Dá sa jej dôverovať?“
„Áno,“ odpovedala. „Je to kamarátka z vydavateľstva. Vďaka nej si tú knižku prečíta mnoho ľudí.“
Ešte skôr než Gordonová vyšla z domu, obrátila sa smerom k nemu a dodala: „Gawa, ten záver knižky si mi nadiktoval veľmi citlivo... dôležité je však vedieť, že JA nechcem byť nepriateľom ľudí. To je vážna krásna veta.“
Potom vyšla na ulicu a v ruke niesla tenučkú knižku s tajomným názvom: GAWA.

/Október 2003/





ZVRÁTENÝ ZÁMER

Generál a Mudrc viedli medzi sebou zaujímavý dialóg. Sedeli v lietajúcom telese trojuholníkovitého tvaru a pokojne hľadeli na planétu Zem, ktorá sa pred nimi ukazovala v celej svojej kráse. Mali obrovské šťastie, pretože ich malá loď bola zo Zeme voľným okom neviditeľná a naviac, ani satelity či iné zariadenia zostrojené na Zemi ich nedokázali zaregistrovať. Táto skutočnosť im zatiaľ pomáhala dotiahnuť ich zámer takmer do konca. Napokon, i za krátky čas zahrnujúci v sebe necelé dva mesiace, zistili Chronovia o Zemi všetko, čo potrebovali. Teraz sa pohodlne vznášali okolo polguľovitého monitoru v interiéri lode a viedli medzi sebou rozhovor.
„Najvyšší mal pravdu,“ poznamenal Mudrc, keď sa zahľadel na Modrú planétu. „Táto planéta je pre nás nebezpečná. Pri pohľade na tú krásu, ktorú nám opísali naše sondy a ktorú nám následne premietli na trojrozmernej stene, som si najskôr povedal, že ak sa zničí toľko krásneho, ako je tam dole, na Zemi, bude to trvať dlho, kým sa všetky zdroje obnovia.“
„Tuším pociťujete niečo ako hmotnú zodpovednosť,“ prerušil ho Generál. „Pochopte, vážený Mudrc, že Chronovia nemajú vlastnosti ľudí, či ako sa to vlastne tí obyvatelia Zeme volajú... Ide nám predovšetkým o vlastné prežitie a istotu nadriadenosti vo Vesmíre.“
„Iste,“ snažil sa Mudrc uviesť svoje názory na správnu mieru. „Nepociťujem žiadnu ľútosť ani zodpovednosť. Len konštatujem. Napokon, sám dobre viem, vážený Generál, že ak by sme po zničení chceli Modrú planétu obsadiť, zdroje by sme obnovili prostredníctvom rajského kotúča.“
„Správne,“ prerušil ho Generál a pritom dvihol jedno zo svojich štyridsiatich krídel dohora tak, ako to robia ľudia s ukazovákom, keď sa snažia poukázať na nejakú vec.
„A určite viete aj to,“ pokračoval Generál, „že Najvyšší nechce Zem obsadiť, ale úplne zdevastovať, preto ju nesmieme zničiť vyhladzovačom života; je potrebné použiť vyhladzovač všetkého.“
„Áno,“ uznal Mudrc, „to bude najlepšie riešenie: Zameranie, lúč, koniec! Obaja vieme, prečo to musí byť...“
„Samozrejme,“ súhlasil Generál, „keď už nedokážeme zničiť našich najväčších konkurentov Galfov, aspoň zničíme planétu, s ktorou chcú Galfovia nadviazať kontakt a dostať ju na svoju stranu.“
„I v tom mal Najvyšší pravdu,“ uznal Mudrc, „že ak sa Modrá planéta spojí s Galfami, zničia všetkých Chronov a my im v tom nedokážeme zabrániť. Preto zostáva jediné: zničiť planétu Zem bez obsadenia. Keby sme len vyhubili všetky formy života na tejto planéte, Galfovia by sa s nami o ňu bili. A to si v našej oslabenej situácii nemôžeme dovoliť.“
„A po pravde,“ začal Generál znova vysvetľovať so zdvihnutým krídlom, „tí ľudia si môžu za to sami. Mali dospieť k lepšiemu technickému vývoju a mohli nás teraz presvedčiť, že sú rovnako silnými súpermi ako sme my. A že sme zablúdili, prenasledovaní Galfami, a v tejto miniatúrnej sústave sme objavili ich planétu?! Taký je už osud vesmírneho života,“ dodal tvrdohlavo Generál.
Mudrc, obdivujúci prírodné krásy Zeme, by bol radšej, keby mohli planétu Zem len obsadiť. Ich rodná planéta, vzdialená mnoho svetelných rokov od Zeme, bola asi dvadsaťkrát väčšia, ale omnoho horúcejšia, a svojim obyvateľom Chronom vytvárala v porovnaní so Zemou extratropické podmienky života. Celá planéta Chron bola prepojená neuveriteľne vysokými a dlhými pestrozelenými lianami s jedovatými šípmi. Tieto liany vytvárali na celej planéte horúci prales.
Ľahostajnosť Chronov sa pri rozhovore prejavovala v plnej miere. Mudrc úsmevne poznamenal: „Vyhladzovač všetkého sa o Modrú planétu postará. Nedovolíme tým tvorom, aby spolupracovali s Galfami! Vyhladenie je dôležité...“
Generál len kývol svojou hmyzou hlavou na znak súhlasu. Zároveň vystrčil blanovitý prst na konci jedného z krídel a chystal sa spustiť bodový zameriavač na prednej strane vyhladzovača. Blanovité krídlo popretkávané farebnými žilkami sa skĺzlo po konštrukcii zameriavacieho zariadenia. Generál otočil hlavu k Mudrcovi a ten žmurkol svojimi žltými očami na znak súhlasu. Práve v okamihu, keď bol Generálov pomalý prst vo vzdialenosti asi dvadsať centimetrov od tlačidla, ktoré malo spustiť vyhladzovač, stalo sa niečo neuveriteľné: V zlomku sekundy sa celé ich lietajúce teleso náhle zvrtlo na opačnú stranu, Generálov prst pritom ťažko dopadol na tlačidlo a zameriavač vypálil tenký lúč svetla. Keďže neznáma sila ich loď obrátila, osudný lúč svetla nedopadol na Zem, ale letel kamsi do hĺbky Vesmíru, kde i zanikol. Než sa prekvapení Chronovia stihli spamätať, ožiarilo ich prudké svetlo a potom si už nepamätali nič – ich loď bola zničená.




* * *


Kapitán Stankowski hľadel cez obrovský priezor na svetelné body nepriateľskej lode, ktorá bola rozbitá na márne kúsky. Až keď sa celá loď vytratila v atómoch v ďalekom priestore Vesmíru, otočil sa Stankowski ku svojmu novému priateľovi. Bol vysoký viac než štyri metre, na pleciach mal akési ramená zrastené s ušami a mal tri oči vsadené vysoko do temena svojej obrovskej hlavy. Jeho komický vzhľad trocha tlmila akási uniforma.
Bol to Galf. Hoci pôsobil na prvý pohľad veľmi komicky, vyžaroval zo seba určité kladné chvenie. To upokojovalo všetkých Pozemšťanov, ktorí boli teraz na galfskej lodi. Teda – kapitána Stankowského a jeho kolegov.
Ľudia sa s Galfami poznali len krátky čas, ale dokázali sa spolu rozprávať prostredníctvom stručnej abecedy, ktorá sa za ten krátky čas stala ich spoločným jazykom.
Stankowski naťukal niekoľko znakov abecedy do komunikátora, pripevneného na dlani svojej pravej ruky – ten dostal ako dar od Galfov. Znaky sa okamžite preniesli do Galfovej pamäte v mozgu. Veta, ktorú Stankowski sformuloval, bola krátka, ale zato výstižná: Ďakujeme, že ste zvrátili ich zámer zničiť našu planétu.

/Január 2003/









OBOR

Ja a ešte ďalší siedmi kozmonauti, ktorí pristáli na planéte Vulcano so mnou, sme si stále mysleli, že na „Sopke“ nejestvuje žiaden život. Už roky sem organizovali ľudia interkozmické lety, pretože povrch Vulcano obsahoval akési minerály, o ktorých je už teraz známe, že ľuďom pomáhajú prekonať tie najťažšie ochorenia, na ktoré na Zemi nedokázal nikto vymyslieť liek. Nechcem opisovať všetky podrobnosti ohľadom objavenia „Sopky“ a následných pokusov prekonať tú nekonečnú vzdialenosť, aby sme sa tam dostali. Všetky dôležité fakty uverejnili transkozmické satelity. Teraz je dôležité, že sme tu a strávime tu jeden pozemský rok, aby sme mohli dolovať ametystovosfarbený nerast z povrchu Sopky a potom z neho získavať nesmierne užitočné miinerály. Každý týždeň sa budeme snažiť posielať informácie o tom, ako postupujeme pri dolovaní nerastu vulkanoidu. Svoju interkozmickú správu zatiaľ končím a najbližšie sa stretneme prostredníctvom správ až o dva pozemské týždne, nakoľko sme teraz zaneprázdnení stavbou vrtnej konštrukcie a obytnej budovy.
S pozdravom Edward Edison s posádkou.

P. S. : Podnebie Vulcano je nevhodné pre prácu. Diaľkové roboty opísali skutočnosť asi na 85 %. Planéta je naozaj posiata tisíckami činných i vyhasnutých sopiek, ktoré svojou činnosťou spôsobujú i erozívny posun pôdy a následkom toho sú tu početné zemetrasenia. Najpokojnejším územím na planéte, ako sa zdá, je práve Tiché Údolie, kde táboríme. To je zatiaľ z našej strany všetko.

(SPRÁVA Č. 8, ED EDISON, HLAVNÝ DOZOR PROJEKTU „VULCANO“)




(SPRÁVA Č. 20, 15. SEPTEMBRA ROKU 2835, cca 16.30 ZEMSKÉHO ČASU, ED EDISON, PROJEKT „VULCANO“)

Vraciame sa do tábora na dolomitore, ktorého vlečka je naložená asi 600 kilogramami vulkanoidu. Pracovali sme na dole č. 14 a štyridsať kilometrov vzdialená hora Medúza chrlila lávu na všetky možné strany. Žltohnedá láva nestihla z päťkilometrov vysokej hory zaplaviť východnú časť Tichého Údolia, pretože rýchlo stuhla. Prišli sme s pomocou robotov na to, že sopky tu fungujú v určitých intervaloch. Sú obdobia, kedy sú nebezpečné a vtedy „obaľujeme“ obytnú budovu špeciálnou brzdiacou fóliou, aby sa láva nedostala ďalej a nespálila našu stavbu. Máme obrovské šťastie, že sa láva ešte nedostala k vrtným vežiam, pretože tie by horúčavu sopky nemuseli vydržať. Ďalšou našou záchranou sú miniroboty, ktoré nás informujú aspoň hodinu pred explóziou, ktorým smerom má láva tendenciu tiecť a či je potrebné skryť sa do obytnej budovy. Občas sa cítime ako civilisti uprostred vojny – malý signalizátor zapíska a my rýchlo utekáme do stanovej budovy; potom sa vnútri uzatvoríme a stlačením tlačidla sa spustí brzdiaca fólia.
Keď sú sopky najaktívnejšie, ani sa z budovy nepohneme – celý deň zostávame dnu a prácu odkladáme na pokojnejšie obdobie. Poctivých presunov od vrtných veží do obytnej budovy sme absolvovali už mnoho. Sme len radi, že pokojné Tiché Údolie je bez zemetrasení.
Ešte na záver mojej dnešnej správy by som chcel uviesť približné výpočty jednotlivých výbuchov sopiek. Tieto údaje vám môžu pomôcť vytvoriť si určitý harmonogram fungovania planéty. S ostatnými kolegami sme vypracovali nasledovnú štruktúru na základe výpočtov minirobotov:
Najpokojnejším obdobím je začiatok týždňa zemského času, a to celý pondelok a utorok dopoludnia. Sopky vtedy väčšinou len dymia. V utorok popoludní začnú mierne, doslova nepostrehnuteľné zemetrasenia. Prechod z utorka na stredu je najskôr pokojného charakteru, potom začne duť zvláštny pieskový vietor (ktorý sme nazvali Vulcado), a ten v stredu pred svitaním prejde v búrku. Jej dĺžka je spravidla tri až štyri hodiny. Potom nastane krátka odmlka a zhruba napoludnie v stredu začnú najsilnejšie explózie, ktoré v podstate trvajú až do štvrtka (toto je obdobie, kedy sa vôbec nedá pracovať!). Štvrtková noc je potom sprevádzaná o niečo slabšími výbuchmi. Piatok je už priemerný deň – v podstate sa dá (s minimálnym obmedzením) pracovať celý deň. Prechod na sobotu býva obvykle pokojný, hoci celá sobota i nedeľa sú opäť rajom sopiek.
Táto štruktúra je len približná, hoci takmer zhodná so skutočnosťou. Planéta Vulcano sa svojím správaním javí, akoby ju niekto potajomky riadil podľa určitého harmonogramu. Je to zaujímavé...





(SPRÁVA Č. 32, 22. SEPTEMBRA 2835, cca 05. 30 ZEMSKÉHO ČASU; ED EDISON, PROJEKT „VULCANO“)

Miniroboty prišli včera s veľmi nepríjemnou informáciou:
Domnievajú sa, že sme svojimi laserovými vrtmi prispeli k erozívnemu pôsobeniu pôdy, pretože laserové lúče negatívne ovplyvňujú statiku povrchu planéty. Následkom nášho zásahu sa i Tiché Údolie stáva pre nás nebezpečným a sme nútení opustiť ho. Teraz práve putujeme k Diamantovým Štítom a za nimi by malo byť Uheľné Pole, kde sa chceme na krátky čas ubytovať. Samozrejme, naložíme radšej menšie množstvo vulkanoidu, aby sme zbytočne neriskovali pohyby pôdy. Miniroboty nás informovali, že Uheľné Pole je odtiaľto vzdialené necelých dvesto míľ.

P. S. : Zatiaľ vám na Zem posielame v chladiacich mikrolodiach zhruba jeden a pol tony vulkanoidu. Prosíme, pošlite nám ešte nejaké mikrolode, aby sme vám obratom poslali ďalšie množstvo vulkanoidu. Miniroboty prišli na to, že pri prekročení svetelnej rýchlosti sa náklad v lodi určite poškodí, ale keď mikroloď prejde na štandardnú rýchlosť, i minerál sa vráti do pôvodného stavu, aj keď polovica z neho už bude nepoužiteľná. To je zatiaľ z dnešnej správy všetko.

S pozdravom Edward Edison s posádkou.








Prepáčte, že píšem tak neohlásene, ale táto správa je nesmierne dôležitá! Na planéte Vulcano sme objavili ŽIVOT! Áno, život! Dorazili sme do Uheľného Poľa a na naše veľké prekvapenie... práve prechádzame okolo „toho“ – áno, práve stojím pred „tým“ a ťukám do kódovača údaje, čiže píšem túto správu. Všetci sme z „toho“ unesení! Je to... je to skvelé! Inžinier Schwabach ho práve pomenoval, aj keď si to vôbec neuvedomil. Je to OBOR. Príznačné meno. Jednoducho je tu svojím jednomíľovým kamenným telom prikovaný k pôde. Nie – ON je s pôdou zrastený! Je to asi päťdesiat yardov vysoký živý kopec! No to ma podržte! Ideme skúmať Obra. Ešte sa ozvem. Zatiaľ končím...





(SPRÁVA Č. 47, 9. NOVEMBRA 2835, cca 15. 40 ZEMSKÉHO ČASU)

Ospravedlňujeme sa, že naše práce pri získavaní vulkanoidu sa pozastavili. Nemusíte sa obávať; nie je to kvôli sopkám, ale kvôli Obrovi. Rozhodli sme sa o ňom zistiť čo najviac. Je zaujímavé, že i keď má na sebe množstvo skál a popola, je živý. Niekde v dolnej časti tej mohutnej skalnej hmoty sa nachádza niečo ako ústa: Úzky pás, ktorý sa otvára i zatvára. Nad nimi je veľký otvor ako vstup do jaskyne. To musí nejaký dýchací ústroj. A dva čierne body veľkosti človeka navrchu musia byť oči. Zaujímavé! Keď dýcha, jeho povrch sa nadvihuje a opäť klesá. Úžasné!
Včera večer sa stala zvláštna vec: Jeden minirobot začal liezť až na „jeho“ vrchol, keď v okamihu, ako s k nemu priblížil, začala sa pomaly dvíhať zem a čoskoro sa z pôdy vysunula ani neviem koľko yardov dlhá, tiež kamenná končatina, pravdepodobne slúžiaca ako ruka. „Ruka“ sa pomaly otočila a potom dvihla minirobota na svojej hladkej ploche, ktorou bola pravdepodobne dlaň. Minirobot bol nakoniec opatrne položený na zem (tak, aby sa nezničil) a my sme ľahko vydedukovali, že Obor si nepraje prítomnosť žiadneho minirobota na svojom povrchu.
Ešte jedna zaujímavosť: Miniroboty začínajú byť v prítomnosti Obra akési dezorientované a nie sú schopné získavať nové informácie. Planéta im problémy nerobí. Na druhej strane u nás, ľudí, sa neuveriteľne zvýšila schopnosť dedukcie – dokážeme odrazu sami chápať fungovanie planéty a akosi už nie sme schopní tvrdiť, že Vulcano je nebezpečná planéta. Viete, čím to je vlastne (podľa nášho názoru) dané? Chráni nás Obor. Kým sme v jeho blízkosti, sopky chrlia lávu opačným smerom a aj zemetrasenia sa nám vyhýbajú. Cítime, že Obor si na nás zvykol asi tak, ako sme si zvykli my na neho. Jedno je isté: Ak budeme pokračovať v ťažbe, narušíme prirodzený biorytmus planéty. Nie – ťažba už nie je pre nás dôležitá! Keď sme sem prileteli, nikto ani len netušil, že tu jestvuje život, ale dnes je tu nový objav v celej histórii ľudstva: Mimozemský život! Prosím, vážená Akadémia, uznajte sami – nie je to úžasné?!





(3. FEBRUÁRA, 2836)

Pokrok! Obor nás nechal vyliezť na jeho povrch, ale bez minirobotov. Bol to neopísateľne krásny pocit! Keď sme vyliezli na ten päťdesiat yardov vysoký živý kopec, videli sme kobaltovosfarbené údolia z popola a kameňa. Obrov hrebeň hory bol predĺžený a akoby spojený s ďalšou dolinou. Sedeli sme na samom vrchu a keď Obor dýchal, jemne nás to nadvihovalo. Keď – naopak – vydychoval, štrk a kamenie pod nami sa znova posunuli dole. Poviem vám, začalo nás to tu baviť. S Obrom sme sa naozaj skamarátili, aj keď nevydáva žiadne zvuky a nie je schopný s nami komunikovať. Jediný druh komunikácie medzi ním a nami je dedukcia. Jednoducho vycítime, čo si smieme a čo nesmieme k Obrovi dovoliť. Myslím, že sme dosť pokročili...




(10. JÚNA 2836; ODOZVA NA POSILU, KTORÚ STE NÁM POSLALI A KTORÁ VČERA VO VEČERNÝCH HODINÁCH DORAZILA A O NIEKOĽKO HODÍN NÁS NAŠLA V UHEĽNOM POLI. V ĎALŠEJ, DODATKOVEJ SPRÁVE, PROSÍM O URÝCHLENÉ ZASLANIE PRÍKAZU NA ZASTAVENIE ŤAŽBY).

Ide o to, že pri používaní laserových vrtov narušujeme štruktúru planéty (ako som už uvádzal v predchádzajúcich správach) a tým ohrozujeme i život Obra. Pomocný tím, ktorý včera dorazil, dostal vaše správy s mojím oznamom na ceste sem, takže o Obrovi vedia. Vedúci ich tímu, kapitán Browns tvrdí, že ťažba bude pokračovať ďalej, pretože je to v záujme našej planéty. Čo sa týka Obra, začali podnikať vrty priamo v jeho blízkosti a on sa začal posúvať i s celým údolím kamsi preč. Samozrejme, vrtné veže sa pritom zničili a my sme mali šťastie, že nás neprivalili padajúce kamene z Obrovho tela. Vysvetľovali sme Brownsovi a jeho kolegom, že laserové lúče Obrovi ubližujú, ale vôbec nás nepočúval. Pokojne začali stavať ďalšie vrtné plošiny a keď sme s mojou posádkou začali byť nepohodlní, on i s kolegami na nás namierili zbrane s odôvodnením, že tu už nejde o vedeckú prácu, ale o niečo viac. Vážená Akadémia, žiadam od vás vysvetlenie.

S pozdravom Ed Edison.


(2. SEPTEMBRA 2836)

Vážená Akadémia. Obor sa začal sťahovať pod povrch planéty. Už mu trčí z tela len malá časť. Generál Browns vôbec nechápe, že bez Obra, ktorý svojou prítomnosťou pomáhal udržať normálny stav pokoja planéty, začnú opäť tie neuveriteľné výbuchy. Vlastne už začali a sú také intenzívne, že sa tu nedá vôbec pracovať. Z Uheľného Poľa sa stala lávová oblasť. Žiadam Akadémiu o stiahnutie nášho tímu z projektu „Vulcano“. Ak tu chce Browns so svojimi ľuďmi zostať, prosím, ale MY vlastný život riskovať nebudeme.





Vážená Akadémia. Sme na ceste domov. Ja i s mojou posádkou. Browns a jeho ľudia nechceli o návrate ani počuť, takže mi dovoľte, aby som vám oznámil smutnú správu: Planéta Vulcano sa rozpadá. Zdá sa to neuveriteľné, ale naše vrty jej dopomohli k samozničeniu. Keby Browns a jeho ľudia neboli pokračovali v práci, planéta by sa čoskoro vrátila do svojho pôvodného biorytmu. Oni však použili ešte dvojnásobok laserového žiarenia s vysvetlením, že to urýchli ťažbu. Bolo to vraj na odporúčanie Akadémie, čiže vás. Nuž, ako myslíte. Vy dávate aj rušíte príkazy. K ťažbe to skutočne dopomohlo i urýchlilo prácu, ale zároveň narušilo prirodzený posuv pôdy a vytvorilo epicentrá v pevných štruktúrach. To malo za následok rozpad celej planéty. Ja a môj tím sme vás viackrát žiadali o zrušenie projektu, ale ignorovali ste nás. Vy všetci! Teraz vážne ľutujem, že budova vašej hlúpej Akadémie nebola postavená na „Sopke“, aby celá zhorela!

P. S. : Je mi ľúto, že zahynie Obor. Teraz mi napadlo, že keby sa i v ťažbe nepokračovalo, určite by ste chceli preskúmať Obra, takže dopadlo to tak, ako to dopadlo. Browns a jeho kolegovia sú tvrdohlaví; nechceli sa vrátiť. Vedzte, že už sa nikdy nevrátia. Práve v diaľke za nami explodovala celá planéta. Ja a môj tím sme sa zachránili. Týmto považujem projekt „Vulcano“ za ukončený.


/Január 2003/









SVET PODĽA HENRYHO TRIBUTA


Henry Tribute z malého amerického mestečka Cosby pôsobil na prvý pohľad ako každý normálny človek na tejto planéte. Mal svoju prácu (malý bar v centre pätnásťtisícového Cosby), svoj dom, svoje auto, lenže... Henry Tribute nebol v skutočnosti úplne normálny človek. Len pôsobil takým dojmom.
Prvým, vskutku však zanedbateľným faktom v očiach spoločnosti bolo to, že bol stále slobodný. Iste, mal v mladosti mnoho dievčat, ale žiadna z nich sa nechcela viazať s Henrym na trvalý vzťah. V podstate si Henry mohol za to sám; nech už bol akokoľvek dobrý a tolerantný partner v láske, nedokázal zabrániť svojej zhovorčivosti. A to bol v jeho svete druhý, tentokrát nesmierne dôležitý fakt. Možno si poviete: „No dobre, tak bol zhovorčivý. A to je zlé? Veď takých ľudí sú na svete celé kvantá!“
To je pravda. Háčik je však v tom, aký je obsah vašich rozhovorov. Henry totiž dokázal svojimi historkami schladiť i tých najväčších humoristov, ktorí sa snažili akúkoľvek tému zmeniť na vtip. Henry však rozprával pútavo a vážne, až mali mnohí pocit, že hovorí pravdu. Ale dalo sa jeho príbehom skutočne veriť?

Štyridsaťročný Henry Tribute bol majiteľom baru BLACK JET (Čierny Jantár) už dobrých desať rokov, ale v nudnom mestečku Cosby to nebol bohvieako výnosný obchod. Prevažne rovnaká klientela. Henry však bol (aspoň v okolí) známy ako rozprávač neuveriteľných príbehov, a tak sa návštevníci prechádzajúci cez Cosby aspoň prinútili na okamih zastaviť v BLACK JET a vypočuť si jeho zaujímavé rozprávanie. Hoci to mal byť pôvodne len okamih, návštevník sa vždy odhodlal zostať dlhšie. Henry totiž rozprával naozaj pútavo.

Andrew Stampton Raynolds bol na obchodnej ceste so svojím čiernym BMW a keď sa blížil ku Cosby, rozhodol sa urobiť si prestávku. Beztak bol na ceste takmer tri hodiny a približne rovnako dlho bude ešte šoférovať svoje krásne a drahé auto.
Zaparkoval v centre mestečka, odhodlaný nájsť nejaký pub či kaviareň, kde by sa osviežil dobrou kávou. Prešiel pešo malým štvorcovým námestím a vtom zbadal na prízemí štvorposchodovej, pseudosecesnej budovy nápis:
Čierny Jantár. Skvelé pivo za „babku“. Bonus každého dňa: Pútavé rozprávanie majiteľa Henryho Tributa. Nemeškajte a vstúpte!
Raynolds sa spokojne usmial, popravil si svetlosivú kravatu pod tvídovým sakom a vykročil smerom k baru.

Keď vošiel dnu, zostal prekvapený z nezadymeného prostredia. Vzduch dnu bol pomerne čistý, stoly upravené. Miestnosť pôsobila dojmom, akoby ju len pred chvíľou novootvorili.
Raynolds nečakal v bare vysokú návštevnosť. Bolo ešte len poludnie a vtedy sú obvykle bary v menších mestách prázdne. Naviac, Cosby skutočne pôsobilo ako centrum nudy.
V bare sedeli len traja postarší muži, ktorí sa nahlas smiali, a pri pulte umývala poháre mladá slečna s blond vlasmi v cope a s čiernou pracovnou zásterou, obviazanou okolo pása. To dievča si pri svojej práci pohmkávalo akúsi pieseň. Raynolds už nikoho iného v bare nevidel; napravo si všimol akési dvere, ale tie vyzerali byť zamknuté. Bola to miestnosť vyhradená pre fajčiarov, kde boli i hracie automaty a biliard. Na poludnie nebol dôvod ju otvárať.

Stampton Raynolds podišiel k pultu. Traja muži v rohu miestnosti ho pobavene sledovali. Potichu sa usmievali.
„Dobrý deň,“ povedal mladej slečne.
„Dobrý,“ odzdravila. „Čo to bude?“
„Poprosím kávu. Mocca. Ďakujem.“
Dievčina prikývla. Ruky si utrela do zástery a pobrala sa robiť kávu. Pritom nezabudla dodať: „Prinesiem Vám ju.“

Sadol si neďaleko pultu. Slečna mu priniesla kávu, zaplatil jej štvrťdolár a keď sa chcela vrátiť k pultu, spýtal sa: „Prepáčte... Môže sa tu fajčiť? V tejto miestnosti je akosi čisto-„
„Iste,“ prerušila ho, usmievajúc´ sa. „Viete, vždy večer je tu plno; vtedy otvárame ďalšiu miestnosť a v tejto sa v tom čase nesmie fajčiť. Teraz je však v bare prázdno, takže ventilácia to v pohode stíha. Prinesiem Vám popolník?“
Prikývol hlavou. Keď sa chystala ísť poň, ešte ju zadržal.
„Len som chcel... Nápis vonku hovorí o pútavom rozprávaní majiteľa Henryho Tributa. Platí to i v túto hodinu?“
Dôležito naňho pozrela. „No... pán Tribute je teraz v sklade. Práve prichádza-„
Skutočne – lietajúce dvere za pultom sa otvorili a v zjavil sa v nich nižší chlapík s krátkymi, tmavými kučeravými vlasmi. Uprostred temena hlavy sa tiahla lesklá lysina. Telo bolo trocha zavalitejšej postavy. Henry mal na sebe akési pracovné sako hnedej farby, pod ktorým mal oblečenú bielu košeľu a na nej čmuhy od špiny. Nohavice mal čierne a na nohách mokasíny tmavohnedej farby.
Slečna pozrela smerom k nemu, prstom ukázala na Raynoldsa a napokon na celú miestnosť oznámila: „Šéfe, tento pán prejavil záujem o Vaše rozprávanie. Čo keby ste si naňho našli čas?“
Myslela to skôr humorne. Tribute sa však usmial, podišiel k hosťovmu stolu a milo sa predstavil.
„Dobrý deň. Volám sa Henry a zisťujem, že nie ste odtiaľto. Asi máte vážny záujem o moje rozprávanie.“
Stampton začal koktať. „Ja – viete – ... len ma zaujal ten nápis...“
„Ách, nápis.“ Tribute sa obrátil na troch mužov v miestnosti a tí sa nahlas rozosmiali. Stampton Raynolds si všimol, že na stole majú čapované pivá. Pomyslel si, že sa jedná pravdepodobne o stálu klientelu.
Nasypal si do kávy cukor a zamiešal ho malou kovovou lyžičkou. Pohľadom pritom nespúšťal mužov z očí. Henry sa zaškeril a pohotovo oznámil: „To je Ted, Sam a Rennie. Ak Vám budú tvrdiť, že Henry Tribute je čudáčisko, blázon alebo nedajbože klamár, neverte im! Hovoria tak viacmenej pre zábavu. Pritom viem, že oni sami mi dokážu veriť.“
Opäť sa nahlas zasmiali a Rennie sa i ozval. „Ale Henry. Všetko, len nie veriť ti...“
Bolo to myslené žartom a Henry to vedel. Raynolds sa ako hosť tváril vážne a napokon odhodlane povedal: „Musím ešte pokračovať v ceste, takže skúste svoj výklad skrátiť na minimum. Koľko stojí Vaše rozprávanie?“
Tentorát sa zasmial i Tribute. „Bolo snáď niekde vonku napísané, že moje rozprávanie niečo stojí? Som presvedčený, že nie, takže... pohodlne sa usaďte. Budem sa snažiť byť čo najstručnejší, i keď neviem, či sa mi to podarí. Napokon, kedykoľvek ma môžete prerušiť...“
„Začnite,“ odbil ho Raynolds. A Henry začal.


Ľudia? Snáď. Zvieratá? Možno. Rastliny? Asi. Zem? Tak to nie. V žiadnom prípade. Svet áno, ale nie Zem! Dokonca ani neviem, či ich môžem nazvať ĽUDIA. Každopádne sú ako my a my sme ako oni. Len o sebe navzájom nevieme. Až na výnimky. Tých je však skutočne málo. Dovolím si ich nazvať VYVOLENÍ. A ja patrím bezpochyby medzi nich. Nedobrovoľne, nasilu. Začalo to vlastne v mojich šiestich rokoch. Bol som najskôr presvedčený, že vidím v mysli len neznáme miesta na Zemi a neznámych ľudí. Myslel som, že je to určitý druh telepatie a považoval som sa za výnimočného. Hovoril som o tom všade a s každým. Zo začiatku sa zdalo, že mi všetci veria; až postupom času vyšlo najavo, že nie. Bola to len moja ilúzia. A ich pretvárka. Dokonca ani vlastní rodičia mi neverili, hoci to predstierali. Ja som sa však nevzdal. Začal som svoje schopnosti využívať ako rozprávač. Tak som teraz tu a pokúšam sa presvedčiť ďalšieho človeka o pravdivosti mojich príbehov...


Raynolds zostal bledý ako stena. Šálka kávy mu skoro vypadla z trasúcej sa ruky na dlážku, tak ju radšej položil na stôl. Henry zvážnel.
„Stalo sa Vám niečo? Vyzeráte, akoby Vám prišlo zle. Ste v poriadku?“
Stampton naprázdno preglgol. Potom vstal, zdvorilo sa rozlúčil a opustil BLACK JET. Ostatní za ním nechápavo hľadeli.
Keď Raynolds vyšiel na ulicu, vzal do ruky svoj mobil a zavolal na jedno číslo. V telefóne sa ozval nejaký muž a Stampton mu stručne oznámil: „Máme ho. Mestečko Cosby, štát Arkansas.“

Prešiel mesiac a Henry takmer zabudol na návštevníka, ktorý opustil ich bar, akoby bol zakliaty. Tribute mal totiž zakaždým vždy nových hostí (okrem stálej klientely), ktorí zavítali do BLACK JET vypočuť si jeho historky. Jeho návštevník sa však opäť po mesiaci objavil v bare v tom istom tvídovom saku a zaparkovaným čiernym BMW pred barom. Bolo desať hodín dopoludnia, kedy sa bar otváral a Raynolds vedel, že bar bude teda zatiaľ prázdny. A nemýlil sa. Dnu bol len Tribute. Dokonca ani mladá pomocnica ešte neprišla.
Henry spočiatku akoby ignoroval príchod zákazníka.
„Dobrý deň,“ povedal ľahostajne a pritom ukladal do poličky poháre s logom Pepsi Cola. Stampton odpovedal.
„Dobrý deň. Pamätáte si ma? Bol som tu pred mesiacom a mal som tú možnosť počuť v stručnosti Vaše rozprávanie.“
Tribute sa lepšie prizrel a vzápätí sa rozpamätal. „Á, už si spomínam. Moje rozprávanie Vás zmorilo skôr než sa to dalo predpokladať.“
„No viete,“ povedal zahanbene Raynolds, „znelo to tak neuveriteľne. Ale teraz je dôležité, prečo som sem prišiel, pán Tribute.“
„Som samé ucho,“ zavtipkoval Tribute. Raynolds pokračoval.
„Možno Vám to bude znieť neuveriteľne, pán Tribute, ale som knižným agentom. Pomáham vydať knihy, viete? Mimochodom, moje meno je Andrew Stampton Raynolds.“
Podal mu pravú ruku a Henry ňou potriasol. „Moje meno už poznáte,“ povedal stručne.
„Iste. VIete, pán Tribute, uvažoval som nad významom Vášho rozprávania a napadla mi jedna vec: Čo keby ste napísali knihu?“
Henry sa musel zasmiať. „Myslíte knihu môjho rozprávania, ktorú by si mohlo prečítať veľa ľudí? Pán Raynolds; ja nie som spisovateľ! Som rozprávač; písať neviem. Ale vďaka za nápad.“
Stampton sa nenechal odradiť. „Nemusíte písať celkom nič. Stačí, keď budete rozprávať, čiže vlastne diktovať svoju knihu. Viete, mám v Little Rock vydavateľstvo s kompletným zariadením a som ochotný sponzorovať Vašu knihu. Stačí, ak uvediete moje meno niekde v tiráži knihy a ľudia si Vás môžu obľúbiť. Stačí, ak bude kniha pútavá...“
Tribute sa potmehúdsky usmial.
„A veríte mojim príbehom?“
Raynolds zjavne túto otázku očakával. Pohotovo odpovedal. „Nezáleží na tom, čomu kto verí. Dôležité je, aby sa tá kniha predávala. Chápete, pán Tribute?“
Henry náhle zvážnel. Chvíľu mlčal, až napokon oznámil: „Dobre teda, pán Raynolds; súhlasím s Vašou ponukou. Ale chce to čas. Napísať knihu si bude vyžadovať veľa času a keďže Little Rock je od Cosby dosť vzdialené, budem musieť ešte zariadiť nejaké veci.“
„Samozrejme,“ povedal naradovane Stampton. „Nechám Vám tu vizitku. Keď budete mať prísť, pán Tribute, zavolajte mi na toto číslo. Musím pre Vás vybaviť ubytovanie a podobne. Som rád, že budeme partneri. Partneri v šoubiznise, pán Tribute.“
Potom si podali ruky a rozlúčili sa. Keď Stampton opustil bar, vytiahol mobil, vyťukal číslo a stručne oznámil: „Už je náš.“
Potom nasadol do svojho auta a naštartoval.

Vysoký vládny predstaviteľ v novom saku oznámil Raynoldsovi nasledujúce pokyny.
„Tak sme dohodnutí. Minivysielačku budete mať pripnutú za pravým uchom a keby to bolo Tributovi podozrivé, poviete, že je to mikrofón. My Vám budeme dávať vysielačkou pokyny, čo máte hovoriť; na čo sa máte pýtať. Diktafón budete mať, prirodzene, zapnutý. Hlavne sa snažte byť nenápadní, jasné?“
„Jasné,“ odpovedal Raynolds a z jeho hlasu bolo cítiť nervozitu. Tajní agenti ešte skontrolovali vysielačku za jeho uchom a keď bolo všetko v poriadku, vládny predstaviteľ nakoniec dodal: „Ako sme sa dohodli... MY budeme vo vedľajšej miestnosti. Ste pripravení?“
Keď Stampton prikývol na súhlas, všetci sa presunuli na svoje miesta, aby sa mohlo začať rozprávanie Henryho Tributa.

MIestnosť bola pohodlná; s veľkými presklenými oknami a s výhľadom na mesto z dvadsiateho poschodia.
Henry Tribute si cez slamku lahodne vychutnával chladený ovocný drink. O chvíľu sa pri ňom zjavil Stampton Raynolds s diktafónom v ruke a s milým úsmevom na tvári. Usadil sa za stôl oproti nemu a významne sa opýtal: „Môžeme začať?“
Tribute, ktorý neočakával žiaden tajný zámer za týmto stretnutím, ľahostajne odpovedal. „Samozrejme. Preto som vlastne prišiel.“
„Tak fajn.“
Raynolds zapol diktafón. S tajomným výrazom v očiach pozrel na Tributa, pohodlne sa oprel o operadlo a čakal. Henry, sediaci oproti nemu, sa zhlboka nadýchol a po krátkom mlčaní začal rozprávať. Stampton mlčky načúval. Za stenou miestnosti sedela skupina vládnych predstaviteľov. Skladačka zapadla do seba.

„Kde sa presne nachádza ich svet? Nikto netuší. Alebo áno? Viete, niekedy mám pocit, že snívam s otvorenými očami, ale pritom viem, že je to skutočnosť. Tajomná, ba priam až chladná skutočnosť...“
Hlas z vysielačky sa rozkazovačne usadil v Raynoldsovom uchu.
„Spýtajte sa na detaily. Nech Vám popíše ten svet.“
„Pán Tribute, ako ten svet vlastne vyzerá?“ vyhŕklo z Raynoldsa.
Henry pokračoval. „Hm, ten svet... Predstavte si, že sú to ostrovy. Áno, takmer žiadna súvislá pevnina! Ťažko by z toho mohol niekto vytvoriť kontinent. Je to ako keď namočíte slamku do tušu, dáte ju nad papier a z celej sily fúknete. Úplne náhodne rozmiestnené škvrny. A predsa to nie je náhoda.
A čo potom náboženstvo? Čo by na to povedali veriaci? Že to nie je možné? Alebo že v tom má snáď prsty Boh? Viete, pán Stampton Raynolds; ja som nikdy nad tým nepremýšľal. Z nijakého hľadiska. Jednoducho som si len vychutnával vlastnú schopnosť dovdieť až tam – za hranice neznámeho...“
„Spýtajte sa na obyvateľov!“ rozkazoval hlas z vysielačky. Stampton bol ako na baterky.
„Čo mi poviete o obyvateľoch toho sveta?“
„Á, dostávame sa k najzaujímavejším okamihom mojich vízií. Dovolím si ich tak nazvať. Takže... obyvatelia sú ako MY. Konsonantní, ak viete, čo tým myslím. Päť zmyslov; ruky, nohy, kosti, šľachy, srdce, mozog... Pľúca dýchajúce kyslík... Áno, sú zhodní a predsa úplne odlišní. Ich kultúra; zvyky; spôsob života... Žijú ako kmene-„
Hlas z vysielačky bol stále dotieravejší. „Nech Vám popíše najväčší ostrov!“
Raynolds nahlas zopakoval požiadavku. „Popíšte mi najväčší ostrov. Určite je tam nejaké miesto, kde je najväčšia hustota zaľudnenia-„
Tribute bol ako v tranze. „Ó, iste! Južná časť. Áno, tí ľudkovia žijú ako domorodci a majú svojho kmeňového náčelníka. Zdá sa, že na juhu planéty je najväčšie zastúpenie obyvateľov. Bývajú v akýchsi chrámoch, viete? Stavajú pyramídy. Zdá sa, že vzývajú svojho boha. Pôsobia primitívne, ale nie sú primitívni.“
„V čom nie sú?“ spýtal sa so záujmom Raynolds, pričom k tomu nepotreboval ani hlas z vysielačky.
„Pán Stampton,“ povedal nadšene Tribute. „ONI sú inteligentní! Totiž... stavajú si vlastné lode. VES-MÍR-NE lode-„
Vtom sa prudko otvorili dvere do miestnosti a dnu vtrhol celý štáb vládnych predstaviteľov. Šokovaný nezostal len Tribute, ale i Raynolds. Konsternovane pozrel na hlavného predstaviteľa a prekvapene povedal: „Ešte sme neskončili.“
Vládny agent ho chladne odbil. „Koniec divadla, pán Raynolds.“
Vtedy viacerí muži pevne chytili Tributa a jeden z nich mu vpichol do ľavého ramena injekciu.
„Čo to?! Kto ste? Ja...“ Tribute sa snažil klásť otázky, ale uspávacia injekcia účinkovala ihneď. Muži potom odniesli Henryho preč a v miestnosti zostal len agent s Raynoldsom. Agent sa nasilu usmial a oznámil prekvapenému Raynoldsovi: „Vďaka za pomoc. Máte šťastie, že ste guvernérov priateľ, ale Vaša práca pre nás týmto končí. Zdá sa, že Tribute vie toho priveľa. Vy, priateľu, zasa pôsobíte dojmom, akoby ste k nemu pociťovali ľútosť. A to je pre nás nebezpečné.“
Skôr než stihol Raynolds niečo namietnuť, vytiahol agent z vrecka saka revolver a vystrelil. Tlmič zabránil zvuku, aby prenikol cez steny miestnosti. Nestihol ani vykríknuť; agent mu strelil rovno do čela a Raynolds bol vskutku nŕtvy.

Vládny agent s menom Torcas sa nervózne opýtal svojho kolegu: „Prečo jednoducho nezastrelíme aj Tributa? Bude to lacnejšie i jednoduchšie. Raynolds to už má za sebou a už mohol byť kaput i Tribute.“
Kolega – agent Stormick – ho odbil. „Na niečom sme sa dohodli. ONI to tak chceli, takže sa budeme riadiť ich pokynmi. Chcú, aby neboli zbytočné obete, jasné? Raynolds bol príliš nebezpečný, pretože mohol zo strachu spôsobiť zmätok. On nebol zbytočnou obeťou; Tribute však za svoje schopnosti vidieť ďalej než treba naozaj nemôže, takže ten by už zbytočnou obeťou bol.“
Torcas mu položil zvedavú otázku. „Okej, ale je isté, že bude to vymazanie pamäti efektívne? Koľko percent sa vkladá do úspechu operácie?“
Stormick začal byť nervózny. „Niet pochýb o tom, že operácia má stopercentný účinok. Koniec koncov; nie je to naša starosť, že, agent Torcas?“
Tým agenta odbil. Torcas vedel, že priveľa otázok by mohlo vyvolať priveľa diskusií. Radšej už mlčal.

Henry pomaly otvoril oči. Bolela ho hlava a svaly mal ťažké, akoby mu niekto na končatiny priviazal veľké balvany. Injekcia prestávala účinkovať. Očami, ktoré snáď jediné dokázali poriadne komunikovať s okolím, sledoval miestnosť, v ktorej bol zatvorený. Neboli tam žiadne okná, len holé steny a zo stropu svietilo blikajúce neónové svetlo. Miestnosť vyzerala byť štvorcová a malá. Henryho zmysly pomaly prichádzali k sebe.
Vtom buchli dvere na pravej strane od postele, na ktorej ležal. Do miestnosti vstúpilo päť mužov v sakách a za nimi vošiel tvor oblečený v zvláštnom, akoby indiánskom oblečení. Mal akúsi tmavú pokožku. Henry ho však zazrel len na okamih; ostatní muži mu zakryli výhľad.
„Prišli sme práve včas,“ poznamenal Stormick. „Injekcia už prestáva účinkovať.“
Henry spal asi šesť hodín. Agenti vedeli, aký dlhý bude účinok. Teraz podišli bližšie a začali ho dvíhať z postele. Šlo to ťažko; Henry nedokázal s nimi spolupracovať. Bol ako omráčený. S námahou ho premiestnili do ďalšej, vskutku podobnej miestnosti. Posadili ho do akéhosi kovového kresla a spútali mu nohy i ruky. Na hlavu mu nasadili akúsi ťažkú kovovú prilbu, z ktorej vychádzali rôzne káble a napájali sa na nejaké zariadenie. Tribute bol taký vyčerpaný, že len ľahostajne oddával telo svojmu osudu. Nevládal sa vôbec brániť.
Okrem blikajúceho neónového svetla si naňho posvietili i prudkým svetlom zo stolovej lampy. Jeden z agentov podišiel bližšie a nepriateľsky zahlásil: „Tak pán Tribute, priviedli sme Vám návštevu. Poznáte tohto muža?“ A rukou ukázal na chlapíka v indiánskom oblečení. Neznámy muž pristúpil až priamo k nemu. I keď naňho dopadalo ostré svetlo, všimol si detaily. Muž-Indián bol vysoký takmer dva metre. Na hlave mal akúsi okrúhlu čelenku, z ktorej vychádzali veľké neznáme listy. Spoza krku mu vybiehal rad smiešnych copov. Oblek, čo mal na sebe, bol dlhý a Tribute mal pocit, že materiál látky, z ktorej bol vyrobený, by nikdy v živote nespoznal. Bol preňho cudzí. Taktiež i obuv, ktorú pod zelenými nohavicami takmer nebolo vidieť. Jednalo sa o akési kožené topánky, ale Tribute by v tom okamihu bol odprisahal, že materiál, z akého sú vyrobené, mu je absolútne neznámy.
Pohľadom ešte zamieril k jeho očiam. Vyzerali ľudsky, ale Tribute si bol istý, že ľudské nie sú. Dokázali ho celkom popliesť. Olivovozelené oči – pohľad farby ostrova.
Vtom ho premkla hrôza. On toho cudzinca pozná! Je to predsa človek z jeho vízií! Je to najvyšší náčelník všetkých kmeňov!
Jeho myšlienky, trvajúce vlastne len niekoľko sekúnd, prerušil agent.
„Tak čo, poznáte ho?“
Tribute zakoktal: „Naj-vyš-ší!“
Vtom prišla ostrá bolesť. Tributov mozog akoby pod prilbou explodoval. Obraz cudzinca začal splývať s realitou. Poznám ho? Kto to je?!
„Kto som?“ spýtal sa tajomne cudzinec. Tribute sa tváril, akoby mu nejaká iskra ukázala pravú identitu tohoto človeka, ale tá iskra v okamihu zhasla.
„Nepoznám Vás,“ vychrlil zo seba.
„Skutočne?“ spýtal sa ktorýsi z agentov. Tribute zvraštil obočie, akoby nad niečím premýšľal a potom úprimne povedal: „Nie. Skutočne nie.“
„A čo Vaše vízie?“ chcel vedieť cudzinec. Henry sa zamyslel. „Ach áno, vízie! Iný svet. Ostrovy, akoby roztrúsené po celej planéte...“
Ďalšia bolesť v Tributovom mozgu. Po nej výkrik. Otázka jedného z agentov: „Ako by ste nám opísali tie vízie?“
Henry sa zamyslel. Tentokrát sa mu tá otázka zdala zvláštna. Aké vízie? Mozog sa snažil vyvolať určité spomienky; bolesť mu ich však nejako zablokovala. Mám vôbec nejaké spomienky? Odpovedal na otázku agenta. „Vízie? Ale ja si neviem spomenúť na žiadne vízie!“
Agenti i s cudzincom na seba významne pozreli. Stormick potichu prehovoril. „Funguje to. Ešte musíme však pokračovať. Vymazať spomenky na všetky možné udalosti, ktoré s tým súvisia... Spýtajte sa ho, či pozná Raynoldsa.“
Tribute ho poznal (aspoň to tvrdil), takže prišla ďalšia bolesť mozgu. A za ňou ďalšia a ďalšia, až kým nebola jeho pamäť vhodne upravená. Po hodine otázok, odpovedí a agónie dostal ďalšiu injekciu. Po nej upadol opäť do spánku.


„Preboha, kde ste boli celý mesiac?“ spýtala sa vystrašene mladá slečna, keď zmenený Tribute vošiel do baru. Nebol tam nikto okrem nich dvoch. Pozrel na ňu unavenými očami a smutne odpovedal. „Ja neviem.“
Podišla k nemu. „Vraveli ste, že o týždeň sa vrátite. BLACK JET musel byť dlho zatvorený.“
„To mi je ľúto,“ povedal sklamane. V nej sa náhle vzbudila zvedavosť. „A čo KNIHA? Odišli ste predsa kvôli tomu, či nie? S tým Raynoldsom...“
Pri zmienke toho mena ho bodlo v hlave. Iskra spomienok sa chcela zapáliť, ale zhasla oveľa skôr než to stihla. Tribute pozrel významne na slečnu a ľahostajne poznamenal: „To meno mi nič nehovorí.“
Hoci to už bola pravda, mladá slečna naňho nechápavo pozrela a pokývala hlavou. Potom sa vrátila k práci. Kým čistila drez, Tribute ju ohromil svojím vyhlásením. „Mimochodom, tie reklamy na vstupe do môjho baru musia ísť dole. Bonus každého dňa: Pútavé rozprávanie majiteľa Henryho Tributa! Čo to má znamenať? Kto tam tie reklamy vlastne dal?“
Vtedy naňho nechápavo pozrela a takmer rozbila poháre, poukladané blízko jej ruky. Zmohla sa len na jedinú odpoveď. „Tie reklamy boli Váš nápad. A ešte ste požiadali Teda, Sama a Rennieho, aby Vám s tým pomohli...“

A tak Henry Tribute (ešte donedávna skvelý rozprávač šokujúcich príbehov) tam len hlúpo stál a nemo hľadel na mladú slečnu, ktorá ešte nedávno bola svedkyňou príbehov Henryho Tributa – príbehov o nereálnom svete, ale pritom tak hmotnom, až z toho behal mráz po chrbáte.
Hoci sa to nezdalo, verila, že ten nereálny svet existuje, pretože bol práve tak reálny a Henry o ňom rozprával s veľkým oduševnením. Rozprával, ale týmto dňom prestal, pretože jeho vízie sa vytratili nečakane ako kvapka vody v žeravom púštnom piesku.
Takto zanikol iný; tajomný a nepoznaný svet Henryho Tributa.

/August 2005/






MUŽ, KTORÝ ROZUMEL ZEMI

Arnie Cola z anglického mesta Swindon sa javil zvláštne nielen vďaka svojmu kurióznemu priezvisku (pripomínajúcemu populárny nápoj cola), ale najmä vďaka svojej povahe. Arnie totiž krkolomne tvrdil jednu vec, za ktorou si nesmierne stál a vďaka ktorej sa napokon i dostal do psychiatrického ústavu v meste Bath. Tá vec bola v normálnom ľudskom svete neprípustná: Arnie tvrdil, že rozumie Zemi.
Hoci jeho rodičia sa javili ako obyčajní ľudia, Arnie bol už od narodenia zvláštny... Keď bol malým chlapcom, šokoval ich najmä tým, že ustavične hrabal prstami do pôdy v záhrade ich rodinného domu; neustále sa nakláňal k pôde a o čomsi sa s ňou zhováral; šokoval ich aj tým, že si často dával do úst trocha hliny, ktorú – ako povedal – ochutnáva, a ktorú potom vypľul von.
Arnie postupne šokoval svojich rodičov natoľko, že sa rozhodli vyhľadať pomoc. Ich syn bol jedináčik a rodičov skutočne mrzelo, že sa správa tak, ako sa správa. Najskôr s ním navštívili akéhosi úspešného psychológa, ale i jeho takéto správanie vyviedlo z miery. Celé sa to napokon zvrtlo tak, že úbohý Arnie skončil medzi bláznami v súkromnej psychiatrickej nemocnici v Bath. Jeho rodičia to nemali zo Swindonu k nemu až tak ďaleko, lenže stav ich syna sa tak rapídne zhoršoval, že naňho nakoniec zanevreli. Pritom zostal navonok inteligentný, len jeho sklony k zvláštnemu správaniu boli nepotlačiteľné. Stále viac a viac trval na svojom tvrdení: Rozprávam sa so Zemou.
A čas plynul ako voda v dravej rieke. Z desaťročného chlapca sa stal dospelý, tridsaťročný muž. Za celých dvadsať rokov jeho pobytu v krásnom prostredí nemocnice ho všetci i naďalej považovali za čudáka. Až raz prišla žena, ktorá sa stala novou zamestnankyňou krátko po Arnieho tridsiatich narodeninách...


Tá žena bola o rok staršia než on; bola sympatická štíhla bruneta s vlasmi takmer po pás a s prenikavými modrými očami.
Keď ju Arnie videl po prvýkrát, mala na sebe ľahký jarný sveter krémovej farby a pekné, olivovozelené nohavice. Stála v parku a pozerala sa na záhon bielych ruží. Bol začiatok leta a všade naokolo bolo počuť hektický spev vtákov.
Arnie ju vtedy vytrhol zo snenia.
„Vy ste tu nová?“
Prudko sa otočila. „Ale ste ma vystrašili! Áno, som tu nová. Nie som však pacientka. Som doktorka Elliottová. Helda Elliottová.“
„Arnie Cola,“ predstavil sa a podal jej ruku. Pozrela mu do tváre a v duchu sa začudovala nad jeho priezviskom.
„Mňa sa nemusíte báť,“ povedal jej a veselo sa usmial. Dovtípila sa, že je pacient, ale prekvapilo ju, ako normálne sa javí. A naviac, bol sympatický. Mal robustnejšiu postavu, peknú tvár, krátke hnedé vlasy a orieškovohnedé oči. Pomyslela si, že sa jej celkom páči.
„Čo Vás sem privádza?“ spýtal sa so zjavným pobavením.
„Práca,“ odpovedala pravdivo.
Zdalo sa, že ho to až tak nezaujíma. Pozeral kamsi do neznáma, potom sa doširoka usmial a stroho poznamenal: „Pekné ruže, však?“
„Nádherné!“ nadchýnala sa doktorka.
„Mimochodom,“ začal opatrne Arnie. „Viete o tom, že ruže a rastliny ako také pomáhajú Zemi v mnohých veciach?“
Helda mu opätovala úsmev. „Samozrejme. Kvety a rastliny vyživujú pôdu a produkujú kyslík a dýchajú oxid uhličitý, čo je výhodné i pre nás, ľudí. Využívajú fotosyntézu a udržiavajú na Zemi určitý biorytmus.“
„V kocke povedané,“ dodal Arnie. „Ak však budete mať záujem, môžem Vám o Zemi povedať toho oveľa viac. A mnoho zaujímavého...“
„Vy ste nejaký geológ?“ spýtala sa so záujmom.
„Nie, nie som. Viem však o Zemi omnoho viac než geológovia, paleontológovia a čo ja viem kto ešte. Viete, doktorka Elliottová – ja sa so Zemou rozprávam...“
Vtedy si uvedomila, že tento človek len dokonale predstieral psychickú stabilitu. Už viem, aký je tvoj psychický problém, pomyslela si so smútkom. Bola však psychiatrička a vedela, že každá psychická porucha si vyžaduje osobitný prístup.
Pozrela naňho úprimnými očami a spýtala sa bez jediného náznaku irónie: „Vy sa so Zemou rozprávate? Myslíte tým skutočnú komunikáciu?“
Zjavne ocenil jej záujem. „Chcete vedieť viac?“
Zamyslela sa. Riaditeľ malej nemocnice jej dal teraz voľnú ruku; mala práve more času na to, aby si poobzerala svoje nové pracovisko. Preto zvážila Arnieho otázku a odpovedala. „No, vzhľadom k tomu, že sa teraz nikam neponáhľam, môžem s istotou potvrdiť, že mám čas vypočuť si Vás. A čo Vy?“
Odpovedal dosť inteligentne. „Ja mám čas celý život. Rád Vám porozprávam o sebe a o mojej chorobe – aspoň iní ľudia ma považujú za chorého. Ale mám nápad. Čo keby sme zašli do stredu parku? Je tam besiedka zo sedemnásteho storočia.“
Zamyslela sa; vzápätí lakonicky dodala: „Poďme.“


Keď prišli až k besiedke, musela v duchu oceniť krásu symbiózy prírody a architektúry: Besiedka prakticky zapadala do parku. Mala oktagonálny tvar a v jej blízkosti bolo malé jazierko s leknom a lotosom. Helde sa toto prostredie náramne páčilo.
Sadli si na krásne vyrezávanú barokovú lavicu pod strechou pavilónu. Niekde v ich blízkosti bolo počuť pávy.
„Páči sa Vám tu?“ spýtal sa Arnie so záujmom. Odpovedala nadšene. „Páči. O nemocnici mám už aké-také informácie. Je to bývalý kaštieľ, prestavaný v barokovom slohu. Kedysi patril bavorskému rodu Keiserových. Boli to, samozrejme, prisťahovalci. I keď pôvodný ráz kaštieľa zotrval, prerobili ho na nemocnicu. Z prospektov, ktoré mám k dispozícii, som sa dozvedela i o anglickom parku, ktorý sa tu nachádza, ale že je taký rozľahlý a krásny, to by mi ani vo sne nenapadlo.“
„A to je práve ono,“ chytil ju za slovo, „park! Keď už o ňom hovoríme, jedná sa vo veľkom o prírodné diela, kde je mnohokrát minimálny zásah človeka, aj keď nie vždy to platí. Ľudia často devastujú lesy; ničia pôdu; znečisťujú ovzdušie. Keby dodržiavali symbiózu prírody a nepatrných zásahov ako pri výstavbe parkov, všetko by bolo v poriadku. Chápete – ak niekto buduje park, neničí, len svojím spôsobom upravuje. Možno i sama viete, že anglické parky sú viacmenej prírodné a francúzske, tie sú skôr umelo vytvorené. Ale všetko sú to parky.“
Nechápala, prečo sa tak zamotal. Čoskoro ju však prekvapil, keď pokračoval vo svojom rozprávaní. „Viete, doktorka, planéte Zem parky neprekážajú. Naopak – ľudia tým, že ich tvoria, pomáhajú Zemi udržiavať biorytmus v tom správnom chode. Prekážajú jej však neprimerané a nepotrebné ľudské zásahy. A vojny. Tie ju doslova okrádajú o miléniá existencie. Keď mi to povedala, bola veľmi, veľmi smutná...“
Helda naňho pozrela ako na tvora z inej planéty. „Prepáčte... Vy ste sa zhovárali so Zemou?“
„Áno, veď som Vám o tom už povedal,“ nechápal jej otázku. Vtom si uvedomil, že ho právom považuje za blázna. Bol predsa v ústave pre choromyseľných a tento fakt nemohol zmeniť. Mal však pocit, že ju dokáže dostať na svoju stranu. Bolo preňho nesmierne dôležité, aby mu verila, pretože mu bola sympatická.
„Viete, doktorka, určite ma považujete za hlupáka, ale to, čo Vám teraz poviem, je dôležité. A to myslím smrteľne vážne.“
Povedal to takým tónom, až takmer začala mať pochybnosti o jeho chorobe. Stretla sa vo svojej praxi už s mnohými pacientami, ale ešte ani jeden z nich nemal také odhodlanie ako on.
Vážne na ňu pozrel, zhlboka sa nadýchol a začal s ďalším rozprávaním. „Nebudem teraz zisťovať, či mi veríte alebo nie – je to koniec koncov na Vás. Ja ale skutočne počúvam Zem. Naozaj jej rozumiem. Nemusím pritom ani pokladať uši na pôdu, ako napríklad dávajú ľudia uši k stene, keď chcú lepšie počuť, čo sa deje u susedov. Stačí mi, keď normálne kráčam a počujem ju, ako sa so mnou zhovára. Nie však vždy. Počujem ju najmä vtedy, keď som sám. Ona... ona chce, aby som jej pomohol. Vlastne, na svete nás je strašne málo, možno desať, dvadsať...“
„Koho vás?“ skočila mu do reči. Jej záujem ho potešil.
„No nás. Tých, čo rozumieme Zemi. Zvláštne na tom je, že Zem – aby ste chápali: Zem ako celok – nás považuje za akýchsi vyvolených. A aby ste si nemysleli, že za tento šiesty zmysel sme vďační! Vôbec nie! Je to údel, s ktorým sa už nedá nič robiť. Jednoducho sme sa s tým narodili. Bez opýtania, bez šance na zmenu, neľútostne, nasilu. Keď som ju počul prvýkrát, mal som tri roky. Áno, len tri! Bolo to akoby Vás oslovil duch. Strašné! Viete, zo začiatku som si myslel, že ZEM je zlá, ale zlí sme my, ľudia. Ona... ona je len bezradná. Kvôli nám. Keby sa to dalo, doktorka, rád by som si to s Vami vymenil, ale žiaľ – to sa nedá.“
„Počkajte,“ prerušila ho. „Hovoríte o akýchsi vyvolených. Viete o sebe navzájom?“
Bystrá žena, pomyslel si.
„Myslím, že nie. Zem mi povedala o nich a im zasa o mne, lenže... každý z nás žije na inej strane planéty a vzájomné stretnutie je dosť komplikované. Naviac, Zem sa nevyjadruje v menách. O každom z nás hovorí ako o človeku.“
Helde napadla jedna vec. „Myslíte, že Zem sa rozpráva i so zvieratami?“
Arnie žasol. Skutočne má až takýto záujem?
„Myslím, že áno,“ odpovedal zamyslene. „Tento druh komunikácie je však značne obmedzený – ako viete, zvieratá nerozprávajú. Zem s nimi vedie rozhovory skôr abstraktne; je to niečo podobné ako rozhovor človeka so psom. Zvieratá tú reč vnímajú všetkými zmyslami a na základe toho vyvodzujú závery. Viete, čo tým chcem povedať.“
Vedela, ale neodvážila sa na to pomyslieť. Vo svojom živote sa už stretla s rôznymi druhmi personifikácie: Mala pacientov, čo tvrdili, že sú priamymi potomkami Keltov a ich blízki príbuzní žijú na vzdialených ostrovoch (hoci tieto prípady sa jej javili celkom reálne); ďalší, ťažko chorý pacient tvrdil, že je v ňom prevtelený Adolf Hitler a jeden pacient dokonca o sebe tvrdil, že je mimozemšťan z neznámej planéty a prišiel vykynožiť Zem. Ešte nikdy sa však vo svojej praxi nestretla s človekom, ktorý „rozumel Zemi“ a ktorý to prejavoval až takýmto odhodlaním. Kým u ostatných pacientov bola dokázaná schizofrénia či paranoja, u tohto nebadala žiadne zjavné známky duševnej choroby. Bol vyrovnaný a pokojný. Mala ho snáď považovať za blázna len na základe toho, čo sa od neho dozvedela? To sa jej zdalo nekorektné. Spomenula si na akúsi mníšku (ktorá bola mimochodom zdravá) a tá tvrdila, že na nejakom pútnickom mieste ešte s ďalšími veriacimi mohli pozorovať Pannu Máriu. Údajne sa im zjavila. Zatiaľ čo jej všetci verili (bolo to na akomsi sympóziu), Helde sa to videlo ako lož, ktorá vznikla z púhej túžby. Považovala ju za klamárku, ale určite nie za blázna. Zatvoriť ju medzi takýchto pacientov len preto, že verila delúzii, by bolo úplne zbytočné. Podobne uvažovala i teraz.
„Vy ma tuším nepočúvate,“ upozornil ju Arnie.
„Ale poč