Pomsta je sladká

Pomsta je sladká

Pomsta je sladká!


Upír, prapodivnými legendárnymi mýtmi opradená bytosť, pri ktorej tuhne v žilách krv po stáročia. Hollywood to s veľkou obľubou využíva a natáča kasové trháky o vampíroch už dlhé roky, pre zamilované páriky, ktoré sa z predstieraného strachu k sebe túlia pod šerom preplnených kinosál a sledujú buď známy model noblesného, ulízaného upíra, ktorý na seba po západe slnka berie podobu nevinného netopiera a hľadá mladé dievča so sladkou krvou, ktorú opantá šarmom a urobí svojou družkou na celý život – neživot. Samozrejme musí to stihnúť, kým mu ranný svit nepopáli kožu a šup-šup do rakvičky vystlanej dočervena. Pre tých akčnejších má „Továreň na sny“ inú verziu o hrdinstve ľudskej rasy, ktorá ničí vampírov s tradičným „happy-endom“. Áno, takto som to poznala ja, a takto to poznajú všetci. Premietam si však uplynulé dni a krutá pravda mi na tvári vyčarí ironický úškrn. A je to tu! Môj objekt záujmu sa konečne objavil! Pripadá mi taký krehký a zraniteľný zároveň. Pociťujem vzrušenie, adrenalín mi stúpa do celého tela a úzkosť v mojom hrdle sa stupňuje... Nie, nie je to tá úzkosť, čo bývala predtým, teraz som lovec ja a on korisť. Spomínam na ten deň, môj posledný ľudský deň. Je to tak podobné tomu osudovému večeru. Úzka ulica, záverečný lúč slnka, kvapky rosy na zaspávajúcich kvetoch v parku, dopadajúce šero na budovy ulíc...

„ Došľaka, zas meškám“, pozerám letmo na hodinky a po špičkách prebehnem cez vrátnicu, aby som predišla ostrým pohľadom tej strapatej baby, ktorú odjakživa všetci prezývajú striga.
„Žeby to bolo tou bradavicou na nose?“ premýšľam nahlas pobavene a vkročím do kancelárie. Žurnalistika je moje všetko, moja práca, hobby, láska a všetok voľný čas. Po škole som hneď nastúpila do jedného z vychytených bulvárnych plátkov, ale nebolo to nič pre mňa. Také slaboduché témy, ako kto s kým koho podvádza, aká je nová módna ikona, trendy na ďalšiu sezónu, či pätnásťstranové diéty ma vonkoncom nebavili. Politike som nerozumela, a tak som pred tromi mesiacmi prestúpila a stala sa knižnou a filmovou kritičkou, síce v menej preferovanom, ale pre zasvätencov uznávanom časopise.
„Moja, moja, to je už tretia porada, čo si zmeškala, čo sa rozvádzaš, keď chodíš neskoro?“ vrčí šéf keď ma zbadá , ako si vyťahujem notebook na písací stôl.
„Tupec, to hovorí ten, čo má už štvrtú manželku“ precedí Iveta, moja kolegyňa sediaca oproti. Hodím na ňu vďačný úsmev. Len vďaka nej sa tu necítim ako outsiderka a totálna nula. Hneď ako som nastúpila, sa stala mojou ochrankyňou pred šéfom, ktorý zrejme trpí akýmsi typom napoleónskeho komplexu a neznáša žiadnu konkurenciu. Neustále ma ponižuje a strpčuje mi život. Aj dnes ma zavalil prácou, aj za mojich vypasených kolegov, ktorí sa mu jeden pred druhým pchajú do zadku a rozdávajú lichôtky na adresu jeho mladej manželky, ktorá by mu mohla byť dcérou. Deň ubehol normálne. Nič extra. Podarilo sa mi iba vyhrať prezývku „nemehlo týždňa“, keď som vyliala kávu na šéfovú kravatu. Ten mal asi slabú chvíľku, lebo iba kriticky poznamenal:
„To by si nebola ty!“ Unavená a ponížená sa vraciam domov. Potrebujem súrne čerstvý vzduch, a tak mi hádam prechádzka v blízkom parčíku urobí dobre. Zrazu ma opantal nesmierny chlad a čudný pocit, že niekto na mňa uprene pozerá. Môj inštinkt ma nikdy nesklamal. V tom stojí predo mnou vysoký neznámy. Svojou dokonalosťou ma priam paralyzuje, pod lampou vyzerá ako boh. Celý žiari, pod tričkom, obopínajúcom jeho mužnú hruď vidieť „tehličky“. Moji kolegovia s ovisnutými pivnými bruchami by mu mohli iba závidieť. Hoci ma jeho zjav ako z módneho žurnálu úplne oslňuje, s jeho tvárou a očami nie je niečo v poriadku. Uhrančivo na mňa pozerajú, sú až karmínovo červené.
„Žeby to boli šošovky?“ nestíham logicky uvažovať. Mám nutkanie sa ho dotnúť, on nič nehovorí, len pozerá, pozerá a vyčarí úsmev. Ale nie hocijaký!
S obrovskými očnými tesákmi, ktoré sa behom sekundy zabodávajú do môjho hrdla.
„Upír!“ to je moja posledná myšlienka pri vedomí a neskôr už len prebudenie sa do tmy v márnici.

Tma. Áno, konečne je noc! Už som pri ňom. Je dosť prekvapený. Aké nečakané. Cítim ako mu tep búši v spánkoch a ani sa veľmi nebráni. Poznám ten pocit... Prenikám cez jeho kožu, teplo krvi zalieva moje vnútro, napĺňa ma silou. Padá.
„ Pomsta je tak sladká, že šéfko !“