A.B.

A.B.

,, Drahá, myslím, že by sme to mali urobiť ako Cassetovci. Včera sme sa s Danom o tom v Srdcovej sedme rozprávali.,, Môj otec divoko máchal poloprázdnou lyžicou a jeho zanietenú reč sprevádzal dážď varenej karotky. Matka sa zatvárila odmietavo, až priam nasrdene. Tvár jej očervenela a v tej chvíli mi pripomínala cviklu, ktorá stála zavarená v pohári za jej chrbtom na otcovej vlastnoručne zhlobenej poličke. Spomenula som si ako ju pred 2 rokmi zbúchaval dohromady a nevedno akým spôsobom si pribil ruku k jednej doske. Aj vtedy matke tak sčervenala tvár ako teraz a odvtedy som sa naučila, že sfarbenie jej kože symbolizuje blížiacu sa pohromu.
,, Už som ti raz povedala svoj názor, Greg. A od včera som ho nezmenila. Na mojej záhrade nebude žiaden atómový kryt. Som skrátka proti. Pochop to.,, vstala od stola, s trieskaním pozbierala taniere nedbajúc na protesty môjho 6 ročného brata Bena, ktorý nestihol dojesť svoju obľúbenú zemiakovú kašu. Rozplakal sa a ušiel do svojej izby, kde sa zamkol.
Otec vybehol z dverí domu a počula som ho ako stojí na verande bez jediného pohybu. Vyšla som za ním a vonku som ho chytila za ruku. Bola studená ako ľad a visela mi v detskej dlani ako niečo mŕtve.
Oslovila som ho.,, Ocko, prečo sa mama na teba hnevá?,, kľakol si ku mne, až sme boli na úrovni očí.
,, Maddie, si už veľké dievča, tak myslím, že to pochopíš. Otecko chce len chrániť svoju rodinu pred nepriateľom, ktorý na nás môže kedykoľvek zhodiť bombu.
Ale mamka nechce, aby sme na záhrade postavili kryt. Ten by nás ochránil všetkých piatich.,, Musím priznať, že ma vtedy veľmi vydesil. Ale desila ma aj hlboká minnesotská noc na samote plná čudných zvukov a záhadných tieňov. Stromy v sade vŕzgali vo vetre. V ich korunách húkala sova a v poli šuchotali poľné myši. Mala som vtedy len 11 rokov a moja fantázia začala pracovať na plné obrátky. Len s ťažkosťami som sa dokázala sústrediť na otcove reči, ktorými ma presviedčal o potrebe vybudovať na záhrade pred domom bunker. Mne sa to od začiatku pozdávalo, tak som to otcovi hneď vyklopila. Očakávala som, že bunker napokon nebude potrebný na vojenské účely, ale pripadne nám, deťom, na detské hry o ukrytých pokladoch a krutých zločincoch s klapkou na oku.
Keď začul, ako sa mi ten nápad páči tvár mu opeknela v úsmeve. Otec nebol na výzor z tých najkrajších a možno bol nepekný, ale keď sa hneval a mračil bol priam odporný. Občas nám naháňal strach, preto som bola rada, že on je rád. Hneď vyskočil, bežal do obývačky a na telefóne vytočil číslo môjho strýka Toma, ktorý vlastnil malú stavebnú firmičku,, Thompson build firm,, . Vzrušene mu čosi šepkal do slúchadla, aby to mama nepočula a pritom na mňa neustále sprisahanecky žmurkal.
Keď skončil bol celý rozžiarený ako vianočný stromček, ktorý sme cez Vianoce vyhodili, lebo sa behom Štedrého večer vznietil a takmer sme vyhoreli. Našťastie sa nikomu, okrem mamkinej pelargónie nič nestalo. Z nej ostal len očadený kvetináč a hrsť spálenej hliny. Otec, ešte stále rozradostnený prišiel ku mne a šepol mi do ucha.
,, Zajtra ráno príde strýko Tom a pomôže nám postaviť ten bunker. Ty by si mohla vymyslieť výzdobu vnútrajšku, ak chceš pridať ruku k dielu. Ale nikomu to nehovor. Ani bratovi, ani sestre a tobôž nie mame. Poviem jej to sám.,,
,, Dobre ocko. Ja už niečo vymyslím.,, odpovedala som hrdo, lebo som bola poctená, že mi dal takú dôležitú úlohu ako je výzdoba. Otec mi postrapatil vlasy.
,, Si dobré dievča, ale teraz už choď spať.,, Vybehla som hore schodmi na poschodie, kde som mala so sestrou spoločnú izbu. Violett som našla pred zrkadlom, ako si češe slamovožlté vlasy, čo bola jej obľúbená činnosť. Keď som vošla obrátila ku mne svoju krásnu tvár s blankytnými očami pod bielym obočím a odmerane si ma poobzerala. Moja 13ročná sestra odkedy som ju poznala vyzerala ako porcelánová bábika. Bola prekrásna. Vždy som jej závidela súmernú tváričku, dlhé blond vlasy, modré oči, priesvitnú perleťovú pleť a princeznovské správanie. Ona bola tá pekná a múdra, ako jediná z nás chodila do školy s radosťou a rodičia do nej vkladali svoje nádeje. A ja som bola škaredé vtáčatko s neustále zablatenými šatami, rozbitými kolenami, hlinou za nechtami a telom posiatym modrinami. Mala som čierne vlasy zapletené do tuhých vrkočov a tmavé oči.
No najmä som bola neohrabaná, keď som videla stenu vrazila som do nej a nechcite vedieť, čo sa doma dialo, keď Madelanie Thompsonová dostala za úlohu umyť riad. Všade črepy. A moja sestra sa hýbala ladne akoby sa vznášala pripomínajúc anjela bez krídel. A ako návštevy anjelov bola s nami len krátko. O rok zomrela. Ale vtedy tam sedela s rozpustenými vlasmi, ktoré jej viali od výbojov statickej elektriny a spýtavo na mňa hľadela.
,, Kde si bola tak dlho?,, spýtala sa ma tichým hlasom, ktorý jej bol vlastný.
,, Rozprávala som sa s ockom.,, odpovedala som jej a zobliekla som si modré šatočky, ktoré boli vtedy v móde a na mne vydržali čosi vyše týždňa.
,, Dúfam, že ho ten nápad s bunkrom prešiel. Vieš si predstaviť ten hluk a špinu? To nie je dobré na pokožku a tá moja vyžaduje starostlivosť.,, neodpovedala som jej a mlčky som si natiahla pyžamo. Nechcela som sa s ňou baviť, preto som sa až po krk zavŕtala do perín. Violett ostala sedieť na drevenej tvrdej stoličke oproti zrkadlu a ani neviem, či tej noci vôbec spala. Niekedy nespala celé noci, z ktorých sa občas stávali týždne. Ja som mala vždy tvrdý spánok, spala som ako drevo a len tak niečo ma nezobudilo. Skoro ráno ma zburcoval zo spánku hluk ťažkých strojov a zúfalý plač Violett prehlušovaný krikom mojej matky.
Došlo mi, že dorazil strýko Tom, aby pomohol otcovi s tým bunkrom. Rýchlo som sa obliekla do montérok, ktoré som si vydrankala na narodeniny a vyletela som z izby ponechajúc svoju uplakanú citlivú sestru svojmu osudu. Zdupotala som dolu schodmi, otvorila dvere na verandu a prvé, čo som zbadala bola obrovská jama v dyňovom políčku. Do diery v zemi v potôčikoch stekala šťava z rozdrvených dýň. Vyšla som z dverí a ocitla som sa stáť vedľa matky, ktorej od kriku navrela na čele veľká žila a od dlhého namáhania hlasiviek chripela ako pokazený televízor.
,, Greg! Ty si sa načisto pomiatol! Už mám toho dosť. Maj si ten kryt, ale neprinesie nám nič dobré.,,
,,Ale, Rosamund!..,, zvolal otec na mamu z kabíny bagra, ale ona ho nepočúvala. Kapitulovane odišla do kuchyne, kde zbuchotala hrncami a začala variť obed. To ju vždy upokojilo, keď jej tiekli nervy. Otec a strýko Tom hĺbili čoraz väčšiu jamu, až sa prekopali ku kamenným základom domu. Tam svorne usúdili, že to, čo doteraz vykopali vrchovato stačí a pomaly vykladali dieru tehlami, ktoré som im podávala na motúziku, aby sa pri dopade neroztĺkli. Tvár som mala zvraštenú od úsilia a napriek tomu som rozbila asi 50 tehál. Otec bol taký zamyslený, že ma ani nehrešil ani nijako ináč nedával najavo svoj záujem o moju snahu. Tým viac nadával Tomovi, ktorého do skorého rána do polnoci naháňal do práce. Ja som už dávno ležala v posteli, keď oni ešte búchali a trieskali, až im to musela prísť zaraziť policajná hliadka a otcovi naparili 100dolárovú pokutu za rušenie nočného pokoja. Takto to pokračovalo ešte čosi vyše 3 týždňov. Na písacom stolíku som už dávno mala zoradené papiere s návrhmi výzdoby bunkra, ale otec túto moju úlohu viac nespomenul a kryt usporiadal a vyzdobil podľa svojho svedomia, vedomia a nevkusného vkusu.
A tak, presne o mesiac horúčkovitej práce bol slávnostne otvorený náš vlastný atómový kryt. Otec na záhrade usporiadal slávnosť spojenú s barbecue a pozval na ňu všetkých farmárov z okolia 10 kilometrov. Matka vítala hostí s kamenným výrazom tváre, Violett návštevníkom predviedla baletné vystúpenie z Labutieho jazera, Ben ukradol a v kúte zjedol celý zákusok, z čoho mu prišlo strašne zle a preto sa oslava predčasne skončila. No napriek všetkým peripetiám vyrástol na našej záhrade okrúhly bunker do polovice zapustený v zemi, ktorý bol prvou vecou, akú som po zobudení ráno uvidela a k spánku ma ukladal jej tieň. Rodičia sa takmer prestali rozprávať.
Matka neustále varila a otec pracoval na farme a oboch pri robote sprevádzali napuchnuté oči a bezvýrazný pohľad. Violett sa kvôli tomu utrápila. Vždy bola ako magnet priťahujúci a znásobujúci všetky negatívne vibrácie za hranicu znesiteľnosti. A z môjho otca sa vplyvom atómového krytu stal uzlík nervov.
Raz sa spoza kopcov vynoril šík divých husí a otec nás hystericky nahnal do bunkra a tam sme drepeli, kým gagot vtákov neutíchol v diaľke. Potom vyhlásil.
,, Mali by sme mi byť vďační. Vedel som, že kryt bude skvelá vec. Tie odporné sovietske stíhačky nás tu nedostali.,, Nik z nás mu to nevyhovoril. Po tomto zážitku sa to všetko neustále opakovalo, až sa z toho stal každodenný rituál. A jedného dňa sa všetko náhle skončilo. Bola jeseň, hnedé, červené a žlté listy tancovali vo vetre, ktorý ich rozfúkaval po okolí. V tichosti sme raňajkovali, ako už mnohokrát predtým, keď do nášho okna narazila celá kopa zvíreného lístia. Hneď som vrhla pohľad na otca, ktorý tresol päsťou do stola a oči sa mu čudne leskli.
,, Už zas! Kedy sa poučia, že tu nemajú šancu? Zberba odporná. Keby že sa niektorý z vás.“ Pozrel na nás, deti, a oči mu horeli. „ Niekedy zaplietol s Rusákmi nebudem ho viac považovať za svoju rodinu. Budeme nepriatelia. No teraz poďme deti, Rosamund, bežte napred. Ja vezmem z chladničky nejaké jedlo, keby sa nálety predĺžili...,, zrazu sa v polovici izby zastavil, chytil sa za hruď a bez slova sa ako podťatý zrútil na zem. Pamätám sa ako sme naňho tupo zízali a na stisk matkinej ruky, keď nás vyhadzovala pred dvere. A tak sa môj otec stal obeťou napätia studenej vojny, pred ktorou sa snažil uchrániť sám seba a nenávisti, ktorá ho napokon pohltila.